Už minimálna mzda na úrovni 0,0 dolára je privysoká

Zdroj: Karol Sudor, www.sme.sk

Richard A. Epstein: Ľudia sú omylní, finančné krízy budú

Aký je váš postoj k inštitútu minimálnej mzdy? Časť odborníkov tvrdí, že je brzdou rozvoja zamestnanosti, iní oponujú, že jeho zrušenie by prispelo k zneužívaniu pracovnej sily zamestnávateľmi.

Príliš vysoká by už bola minimálna mzda na úrovni 0,0 dolára. Nie je to žiadny vtip, vysvetlím to. Minimálna mzda znemožňuje napríklad nasledovné - ak zaúčanie nového mladého zamestnanca stojí firmu povedzme 10 dolárov, pričom práca, ktorú on vykonáva, má hodnotu len päť dolárov, nebolo by nič zlé na tom, ak by tam vznikol akýsi učňovský vzťah v tom smere, že zamestnanec bude firme platiť prácou aj peniazmi za to, že vôbec môže získavať prax.

Prosím?

Bolo by to akési školné. Prečo by nemal platiť, ak sa učí od skúsenejších?

Z čoho má žiť?

Hovoríme o mladých ľuďoch, kde to školné môžu platiť rodičia.

Nerozumieme si. Vy hovoríte o investícii do vzdelania, a tam má platenie istú logiku. Dá sa to však riešiť trebárs tým, že firma zaviaže zamestnanca, do ktorého investovala, aby si u nej tie náklady odpracoval, a pri skoršom odchode zaplatil alikvotnú časť. Moja otázka mierila inam - je minimálna mzda brzdou rozvoja zamestnanosti?

Rozumieme si, len som vysvetlil príklad, ktorý dokazuje, ako môže minimálna mzda demotivovať firmy, aby vzdelávali svojich nových zamestnancov. K inštitútu ako takému dodávam, že nijako ľuďom nepomôžete, ak obmedzíte ich príležitosti zamestnať sa. Minimálna mzda spôsobuje práve tento problém.

Protiargumentom môže byť to, že najmä v chudobnejších oblastiach, kde je ponuka práce minimálna a počet nezamestnaných obrovský, môžu firmy zneužívať nešťastie ľudí a platiť im ešte menej ako dnes.

Bavme sa o konkurencii. Minimálnou mzdou dokázateľne obmedzujete vstup potenciálnych zamestnávateľov na trh. Ak by totiž neexistovala minimálna mzda, vzniklo by viac spoločností, ktoré by zamestnávali viac ľudí, čo by zvyšovalo konkurenciu, a teda aj príjmy. Vezmite si ázijské krajiny ako Singapur, kde bola veľmi nízka, prípadne žiadna minimálna mzda - práve v nich bol zaznamenaný najvyšší ekonomický rast.

Pri koncepte minimálnej mzdy sa navyše často zabúda na jedno - ak niekto nedostane prvý džob, obvykle nedostane už ani druhý, tretí, ani žiadny, pretože každý firma má zákonom stanovenú hranicu mzdy, pod ktorú nemôže ísť, a teda sa jej nevypláca dotyčného zamestnať. Tým sa okrem iného úplne opomína aj vzdelávacia funkcia práce, teda že sa v nej môže zamestnanec niečo naučiť. Trebárs aj za podmienky, že dočasne bude mať nižší príjem.

To, čo som videl v časoch rastu, sa mi vôbec nepáčilo

Vzhľadom na to, ako mnohí odborníci zlyhali pri predpovedaní finančnej krízy a jej dôsledkov, viacerí dnes ekonómov označujú za neschopných, niektorí dokonca tvrdia, že najlepšie ich vystihuje slovo veštec. Mýlia sa?

Spomínaných odborníkov by som rozdelil na dve kategórie - makroekonómov a mikroekonómov. Súhlasil by som s tým, že vaše slová do istej miery pasujú na prvú skupinu. Snažia sa totiž predvídať vývojové trendy na základe rôznych údajov, a nie vždy to vyjde. Mikroekonómovia majú zúžený záber a situáciu tak dokážu lepšie pochopiť aj vyhodnotiť. Pripomínam, že vo vzťahu k možnej kríze sa názory odborníkov rozdelili, takže nie všetci zlyhali. Niektorí si závažnosť situácie uvedomovali.

Aký názor ste mali vy?

Ja ako právnik posudzujem situáciu na základe individuálnych transakcií, a to, čo som videl v časoch hospodárskeho rastu, sa mi vôbec nepáčilo.

Napríklad?

Medzi základné princípy pri poskytovaní hypoték patrí to, že banka chce čo najväčšie zálohové platby, stabilný príjem dotyčného, aby bola čo najväčšia istota, že bude splácať a tak ďalej. Mnohé tieto zásady sa však v čase ekonomického rastu porušovali. Zástupcovia oboch politických strán v USA totiž chceli dosiahnuť, aby čo najviac ľudí malo pohodlný prístup k bývaniu. Ďalšou obrovskou chybou na makroekonomickej úrovni  bolo, že vláda sa rozhodla zabrániť krachom veľkých spoločností. Súkromný investor by také jednostranné záruky nikdy neposkytol.

Neboli problémom najmä prinízke úrokové sadzby?

Samozrejme, že aj tie, veď sa blížili pomaly k nule. Platí, že ak niečo dotujete, vždy sa skôr či neskôr dostanete do problémov. Ako sa ľudia dostávali k takým lacným peniazom? Tak, že vo veľkom kupovali domy, čo vyhnalo do výšky ceny nehnuteľnosti.

Ďalším problémom bolo mäkké srdce istých ľudí vo vzťahu k uplatňovaniu záložného práva. Nikto sa neteší, ak má niekoho vyhodiť na ulicu, ale ak necháte nájomcu v dome, ktorý nedokáže splácať, v konečnom dôsledku to aj tak skončí katastrofou. Ak by sa záložné práva uplatňovali tak ako treba, nehnuteľnosti by bolo možné ďalej predať, čím by sa do istej miery vytvoril udržateľný hypotekárny trh.

Madoff bol len klasický podvodník, úrady zase nekompetentné

O príčinách krízy sa dnes vyjadruje kdekto. Ako je však možné, že toľkí odborníci dlhodobo ignorovali jej signály, a hoci už bežala na plné obrátky, zľahčovali ju?

Nemyslím si, že by tie signály ignorovali práve ekonómovia. Ak to niekto robil, tak to boli najmä politici. Napríklad môj priateľ, kolega a monetarista John Taylor zo Stanfordskej univerzity na problémy upozorňoval pomerne dlho. Ľudia ako on vždy tvrdili, že úrokové sadzby nesmú byť nástrojom sociálnej politiky, lebo to povedie k obrovským problémom.

Príklad z inej oblasti - finančný analytik Harry Markopolos už pred desiatimi rokmi zistil, že taký Bernie Madoff je podvodník. Komisii pre cenné papiere to opakovane nahlasoval, pridal k tomu argumenty a analýzy, tá to aj tak ignorovala, bystrosťou v tomto smere neovplýval ani Wall Street.

To je naozaj príklad z inej oblasti, lebo Madoff nebol nič iné, len klasický podvodník. Za týmto prípadom stojí zlyhanie Komisie pre cenné papiere, ktorá síce reguluje mnohé veci, ale často zabúda na svoje hlavné poslanie - zabraňovať podvodom. Madoff predstieral, že dosahuje zisky z obchodných transakcií, ktoré nikdy nezrealizoval. Na tú komisiu sa obrátilo mnoho ľudí s podozrením, že nikto na svete nemôže mať taký investičný profil ako on. Viem minimálne o jednom svojom priateľovi, ktorý to nahlásil tiež, všetky tieto podania však zapadli prachom. Je ťažké pochopiť, že ktosi môže byť až tak veľmi nekompetentný.

Ťažko dnes súdiť tie ostatné veci. Niektorí si mysleli, že celkový vývoj bude udržateľný, napríklad aj šéf americkej centrálnej banky FED Alan Greenspan, iní tomu oponovali. Dnes vieme, kto mal pravdu. Pri ekonomickom boome a vytváraní bubliny do hry vždy vstupujú aj noví hráči. Tí sú nekompetentnejší a neskúsenejší, než starí aktéri, takže, logicky, pribúdajú aj podnikateľské chyby.

Jedni hovoria, že zlyhali štáty ako regulátori, iní pripisujú vinu nenažraným finančníkom.

O tom, kto je viac na vine, sa dá debatovať donekonečna. Rád by som uviedol ilustratívny príklad zlyhania jednak štátu, jednak samotného trhu. Existoval jeden relatívne účinný nástroj regulácie - požiadavka na povinné minimálne rezervy bánk, ktorá obmedzovala intenzitu takzvaného pákového efektu. V roku 2004 na základe intervencie niektorých ľudí došlo k zrušenie tohto obmedzenia. V praxi to znamenalo, že banky mohli ľuďom požičať povedzme 999 dolárov, pričom z vlastných prostriedkov vkladali len jediný dolár. Predtým museli byť vlastné prostriedky vo väčšom objeme. Jednoducho si však mysleli, že to ustoja.

Veta „trh vyrieši všetko" teda neplatí.

Nikto to ani netvrdí.

To by ste sa čudovali.

Ak existuje implicitná záruka vlády, že zachráni krachujúce spoločnosti, trh de facto ani nemôže fungovať. Otázka nespočíva v tom, či veriť alebo neveriť v reguláciu, ale v tom, ktoré regulačné predpisy majú a ktoré nemajú význam. Vo chvíli, keď vláda začala poskytovať záruky, prestala byť obyčajným regulátorom, a stala sa priamo trhovým hráčom. Pozrite sa na súkromné garancie - získať ich je oveľa náročnejšie, lebo podmienky sú - v porovnaní s tými štátnymi - oveľa tvrdšie.

Vzhľadom na to, akým spôsobom sa organizuje politika, je však len ťažké niečo zmeniť. Ak by napríklad vláda vyhlásila, že nebude firmám poskytovať záruky a finančnú pomoc v prípade problémov, v tej chvíli zástupcovia podnikov vyrazia za svojím obľúbeným kongresmanom a budú ho presviedčať, aby im pomohol výmenou za to, že ho podporia vo volebnej kampani. Ide o začarovaný kruh.

Skromné možnosti odkúpenia a záchrany mohli zostať

Otázkou je, kto fatálne zlyhal, ak umožnil fungovať podvodníkom typu Lehmann Brothers. Účty za klamstvá bankárov potom „cvakajú" daňoví poplatníci.

Takéto spoločnosti fungovali na princípe, že do hry investovali aj svoj vlastný majetok. V konečnom dôsledku teda stratili oveľa viac ako ktorýkoľvek individuálny investor. Platila teória, že kým tam oni sami vkladajú vlastné prostriedky, dokážu sa o ne aj postarať. Postupne sa však začalo zvyšovať riziko investícií, dokonca došlo k jeho exponenciálnemu rastu, pričom oni sa stále spoliehali na normálnu krivku jeho rozdelenia.

Ako hodnotíte záchranné kroky zo strany štátu voči spoločnostiam typu AIG?

To je trochu tvrdý oriešok. Vo vzťahu k tej pomoci treba konštatovať, že nedošlo k záchrane americkej spoločnosti, ale de facto jej londýnskej pobočky. Deväťdesiatpäť percent tej spoločnosti bolo v poriadku. Hráčom na trhu sa podľa mňa malo jasne zdôrazniť, že sa nebudú sanovať dôsledky individuálnych zlyhaní, pričom trh by si sám našiel riešenie. Nejaké skromné možnosti odkúpenia a záchrany tým, že by sa vyplatili akcionári trebárs dvomi centmi za dolár, však mohli zostať.

Nie ste teda apriori proti štátnym subvenciám tohto typu?

Je ťažké vysloviť všeobecnú odpoveď, každý prípad je iný. Ak by sa však prijalo paušálne pravidlo, že takáto možnosť záchrany zo strany štátu nebude existovať, spoločnosti by sa uchádzali na trhu o súkromné záruky. Ak by to nestačilo, tak o záruky záruk a tak ďalej.

Je finančná kríza zákonitosťou v tom zmysle, že nech by ľudstvo robilo čokoľvek, skôr či neskôr by aj tak prišla?

Vždy budú existovať riziká, ktoré ľudia nedokážu eliminovať. Môžeme síce obmedziť frekvenciu kríz, ale úplne sa im vyhnúť je asi nemožné. Ľudia sú omylní, a tak je takmer vylúčené, že by sa nedopustili takých chýb, ktoré povedú ku kríze.

Voči Obamovej reforme zdravotníctva ste mimoriadne skeptický. Keby ste ju mali zhodnotiť pár slovami, čo by ste povedali?

Povedal by som iba „môj ty bože". Ak by som mal pridať pár slov, dodal by som, že nikto netuší, ako to bude fungovať. Samotný zákon má dvetisíc strán, pričom detaily sa ešte len pripravujú. Môžem povedať len toľko, že zhruba pre 31 miliónov ľudí by sa mal štandard zdravotnej starostlivosti zlepšiť, a odhaduje sa, že pre rovnako veľkú skupinu sa zhorší. Dochádza tak k istej redistribúcii bohatstva, a to vždy spôsobuje sociálne aj politické nepokoje. Opakujeme chyby z minulosti. Viac ako 50 percent Američanov sa v prieskume vyslovila proti tomuto zákonu, súhlasilo s ním iba 37 percent. Za inak nebol žiadny z republikánskych zástupcov - v Kongrese ani v Senáte. Nikto navyše nezhodnotil makroekonomické dopady zákona, pritom väčšina Američanov je spokojná so súčasným krytím.