Mein Kampf

Zdroj: Ján Košturiak

Ako som zložil svoje zbrane bez boja

Poznáte Fraunhofer? Organizáciu nesúcu meno nemeckého optika Josepha Fraunhofera. Spoločnosť, ktorá už vyše 60 rokov prepája vedu a výskum s rýchlou aplikáciou v priemysle. Najväčšiu spoločnosť pre aplikovaný výskum a technické inovácie v Európe, kde pracuje vyše 18 tisíc ľudí s rozpočtom 2 miliardy euro. Poznáte MP3, LED alebo OLED technológie, roboty na operovanie mozgu, linky na výrobu ľudskej kože a iné inovácie, ktoré svetovým firmám vytvorili konkurenčné výhody? Za všetkým bol Fraunhofer!

Bolo by dobré, aby takáto spoločnosť investovala na Slovensku? Asi áno, keď sa všade hovorí o znalostnej ekonomike alebo inováciách.

A aká je realita? Popíšem vám svoj príbeh. V Inštitúte Fraunhofer IPA Stuttgart som začínal v roku 1987. Išiel som tam študovať automatizovanú montáž a oni riešili automatizovanú demontáž. Už vtedy sa zaoberali recykláciou. Odvtedy spolupracujeme a zistil som, že v laboratóriách spoločnosti Fraunhofer sú veci, ktoré sa budú v priemysle používať za 5, 10, 20 rokov môžu byť zdrojom veľkej konkurenčnej výhody. Ako to funguje?

Môj kolega Bernd Becker napísal dizertačnú prácu o objektovo orientovanej diskrétnej simulácii. Rok po obhájení práce sa na prvom počítači Mac programoval prototyp programu Simple++. Do dvoch rokov vznikla firma. Aj ja som mal možnosť podieľať sa na vývoji tohto systému, ktorý sme predávali za 90 tisíc mariek. Firma sa stala v priebehu 5 rokov svetovým lídrom a program Simple++ dnes predáva spoločnosť Siemens pod značkou PlantSimulation. Odborníci vedia, že je to program ako BMW medzi automobilmi. To len na dokreslenie prepojenia Fraunhofera a inovácii. Bernd teda predal firmu a po čase založil ďalšiu. Začali sme skenovať výrobné haly a robiť digitálne 3D modely.  Študentom zo Slovenska sme prenajali miestnosť, kúpili počítače a oni si v treťom ročníku založili firmu, ktorá úspešne funguje dodnes. Už počas štúdia v Žiline robili pre firmy Audi, BMW, Seat alebo Ford. Tak by to malo byť. Alebo nie? Malo by ísť Slovensko touto cestou?

A teraz k môjmu príbehu. V roku 2000 sme založili Fraunhofer IPA Slovakia. Prvý spoločný podnik Franhofera v Európe, ktorý bol mimo Nemecka. Pamätám si, ako do Žiliny priletel špeciálom prezident Fraunhoferovej spoločnosti profesor Warnecke a s celým vedením a prestrihával pásku. Žilinská univerzita vtedy prisľúbila podporu nášho projektu poskytnutím priestorov a ľudí. Priestory neposkytla a tak sme si opravili nepotrebné sklady a nevyužitú miestnosť upratovačiek.  A platili sme za ne nájom ako za kancelárie. Keď priestory pôsobili dôstojne, tak nás z nich vyhodili, neskôr aj z parkoviska a z práce. Mimochodom – študenti si museli zháňať falošné práceneschopenky, keď chceli pracovať na projektoch v priemysle. Toto bol “príspevok” Slovenska do medzinárodného projektu Fraunhofer. Nazval by som to závisť, nenávisť k nadpriemernosti a naša obyčajná malosť a priemernosť.

Dnes máme vlastné priestory aj parkoviská. A Fraunhofer začal medzičasom  investovať v zahraničí – Rakúsko, Portugalsko, Švajčiarsko, Maďarsko a i.  Vzhľadom na naše dobré výsledky nám prišli z centrály signály, že je reálne založenie Fraunhofer Slovakia aj s investíciou z nemeckej strany. Samotná investícia nebola až taká významná ako vytvorenie spoločných projektov a medzinárodnej výskumnej siete. Háčik bol v jednom. Z Mníchova uvoľnia na projekt 1 milión euro, ak podobnú čiastku vyčlení aj slovenská strana . Vzhľadom na to, že zakladateľom Fraunhofera je Nemecká vláda, sa očakávala aj participácia Slovenskej vlády. Pripravili sme niekoľko scenárov so zapojením slovenských firiem, technickej univerzity alebo SAV. A potom sa to začalo.

Ako osloviť Slovenskú vládu? Napísal som list ministrovi školstva predchádzajúcej vlády (to boli tí čo predávali emisie až po nich prišli predavači sitiek). Minister mi neodpísal. Neskôr mi hovorili, že vraj vtedy riešil dôležitejšie veci. Za sumu 1 milión euro z Ministerstva školstva vraj založil súkromný výskumný ústav v Žiline.  Neverím tomu. Bol to minister zo strany, ktorá už dlho robí Slovensku len veľmi dobre. Naozaj veľmi dobre.

Napísal som teda predsedovi vlády, rozhodnému pánovi ostrihanému na ježka. Reakcia bola okamžitá a hneď som pochopil, kto je tu šéf. Dostal som pozvanie na Ministerstvo školstva a dobre sme si pokecali. Pochválili ma a oznámili mi, že je tam malý háčik – peniaze zo slovenskej strany (z nemeckej háčik nebol).

Počkal som do volieb a napísal som ďalšiemu ministrovi. Neodpovedal mi. Až neskôr som sa dozvedel, že riešil vážnejšie veci – projekt Singapur.  Nevadí. Napísal som inému ministrovi. Napriek tomu, že riešil veľkú vec, Planétu vedomostí, odpísal mi a dostal som sa až na jeho sekretariát. Zase sme si dobre pokecali.

Zopakoval som scenár z minulej vlády a napísal som premiérke. Aj ona mala veľa agendy a až neskôr som sa dozvedel akej. Chcela vraj robiť niečo s korupciou a tak ju kolegovia radšej vyhodili.  Ozvali sa však jej poradcovia a napísali mi, že si preštudujú môj návrh a ozvú sa. Neozvali sa. Asi študujú, len neviem čo, lebo som im žiaden návrh neposlal. Iba som sa chcel stretnúť s kompetentným človekom. Nepodarilo sa. Rozmýšľal som, ako sa dostať zo sekretariátu za dôležité dvere a analyzoval som chyby, ktoré som urobil. Áno – nebol som dosť asertívny, som neokrôchaný a neviem dobre formulovať svoje myšlienky, Fraunhofer je na Slovensku neznámy pojem a chýba osveta…

Išiel som za priateľom, ktorý má skúsenosti z podobných projektov zakladania medzinárodných firiem. Spomínal mi nejakého Martina a jeho firmu s takým vedeckým názvom, ktorý som si nezapamätal. Hovoril o percentách a rôznych podivných fondoch – až sa mi z toho zatočila hlava.

Nepopisujem všetky komunikácie ani stretnutia, ale všetko prebiehalo podobne. Mal som aj dve pozitívne skúsenosti – spoločnosť SARIO so špičkovým profesionálnym prístupom a pána veľvyslanca Slobodníka v Nemecku, ktorý odviedol obrovskú prácu. Možnosti týchto inštitúcii sú však limitované.

Čo by ste urobili vy? Bojovali by ste? Ja som to vzdal. Chcel som na Slovensko dostať investíciu najväčšej firmy pre aplikovaný výskum a technické inovácie v Európe a nepochodil som.  Neplačem a nikoho neobviňujem – iba seba. Vzdal som svoj boj, bol som unavený a pripadal som si ako Forrest Gump. Kladiem si iba jedinú otázku. Čo keby chceli na Slovensku investovať napríklad MIT alebo Harvard? Spomínam si na zábavnú odpoveď z Ministerstva školstva – vraj je to zaujímavé, ale najskôr musíme spracovať stratégiu vedy a výskumu na Slovensku…

Pýtam sa, kde urobili súdruhovia chybu? Prečo nám na Slovensku nefunguje školstvo, veda a výskum? Prečo nedokážeme reagovať tak rýchlo ako Rakúšania, Maďari alebo Švajčiari? Je to strach pred konkurenciou? Nezáujem o veci, z ktorých nemáme osobný prospech? Alebo iba moja diplomatická nešikovnosť?

Pred koncom roka som sa obložil knižkami a časopismi tak, ako to robím každý rok. Zaspal som a dlho som spal. Tak ako to robím každý rok. Prisnilo sa mi, že som sa konečne dostal zo sekretariátu k dôležitým dverám. Boli pootvorené a to, čo som videl, ma šokovalo. Za dverami, za ktoré som sa chcel dostať, chodili gorily. Áno, dobre čítate – normálne gorily. V rukách mali obálky a rozprávali o rôznych percentách, províziách, záujmoch, nákupoch a predajoch. Išiel z nich strach až som sa vystrašený zobudil. Spadol mi kameň zo srdca a povedal som si – už viem, čo sa robí za dôležitými dverami a som rád, že som sa tam nedostal. Nevyhral som svoj boj, ale ani neprehral. Raz prehrajú gorily, keď ľudia uvidia, čo sa robí na úradoch, ktoré financujú zo svojich daní. Keby tak prišli na Slovensko namiesto eurofondov radšej vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia z Európskej únie. Už zase sa mi sníva. Pekný rok 2012.

(Upozornenie: Názory na tejto stránke nemožno považovať za oficiálne stanovisko portálu vyvlastnenie.sk)