Korupcia v developmente predražuje byty

Zdroj: Peter Kremský, etrend.sk

Záhadná strata kľúčových dôkazov a k tomu pár nezrovnalostí. Na oslobodenie bývalého račianskeho starostu Pavla Bielika to Najvyššiemu súdu SR stačilo. Hoci sa najznámejšia kauza komunálnej korupcie neskončila väzením, bez ohlasu neostala. Zhruba od čias jej prevalenia sa datuje zmena v úplatkárskej praxi. Peniaze sa najvyšším mestským politikom prestali odovzdávať priamo a namiesto toho putujú na účty vybavovačov.

Reč je o takzvanom inžinieringu. Ako vybavovači fungujú, je ľuďom zorientovaným v biznise dobre známe. Napriek tomu o peňazovode k politikom nahlas nehovoria. Dôvod je jednoduchý – kto by začal rozprávať, so stavaním v hlavnom meste skončil. Zopár developerov urobilo výnimku a procesy, do ktorých sa sami zapojili, TRENDU opísali pod podmienkou anonymity.

Asistenti

Na začiatok krátka obhajoba inžinieringu. Vo svojej podstate ide o normálny biznis, v rámci ktorého na seba špecialisti prevezmú administratívnu agendu, takže stavebník sa môže venovať svojmu remeslu. Úlohou vybavovačov je obehať úrady od požiarnikov cez pamiatkarov až po správcov sietí a získať podklady pre územné a stavebné konanie. Pomáhajú aj pri povoleniach na rodinné domy, kde malý investor nemá skúsenosti s komplikovanou byrokraciou.

Na rozdiel od klasického vybehávania povolení je primárnym cieľom špecifickej vetvy bratislavského inžinieringu legalizovanie úplatkov. Tieto firmy sú prepojené (pravda, nie v Obchodnom registri SR) na vplyvných mestských politikov. Ich majiteľmi sú takzvaní asistenti, ktorí peniaze preberajú najčastejšie v hotovosti. Cieľom je, aby sa politici s tým, kto podpláca, osobne nestretli. „Služby“ sa legálne vyfakturujú ako inžiniering. Ak by niekto korupciu vyšetroval, asistenti sa obhája vysvetlením, že ide o bežnú platbu za služby.

Inžiniering

Základné pravidlo bratislavského developmentu je podľa investorov triviálne: „Kto chce stavať, musí platiť.“ Nemajú pritom na mysli platby architektom, stavbárom, dodávateľom či bankám ale úplatky, ktoré tiež musia započítavať do reálnych nákladov. Kto za posledné roky staval v hlavnom meste niečo väčšie, mohol podľa nich zistiť, že magistrát ani mestské časti nevydajú súhlasné stanovisko bez toho, aby sa predtým na príslušné miesto nedoručila obálka alebo igelitka.

Priestor na korupciu ponúka politikom fakt, že o každom väčšom projekte musí rozhodnúť magistrát a vydať záväzné stanovisko k výstavbe. Posudzuje sa, či je projekt v súlade s územným plánom a predstavami mesta.

Teoreticky by teda mali uplácať len tí, ktorí chcú stavať v rozpore s mestskými plánmi. Nie je to tak. V bežnom prípade sa totiž žiadosť dostane na spodok „kopy“ a leží tam niekoľko mesiacov. Poprípade aj vyše roka. Ak chce developer proces urýchliť, musí to dať vybaviť niekomu, kto vie, čo a ako. Preto inžinieringoví vybavovači.

Štruktúra peňazovodu

Ako vlastne inžinieringoví vybavovači pracujú? Niektorí vybavovači podľa skúseností developerov berú pevné taxy alebo poplatky odvíjajú od štvorcových metrov plánovanej výstavby. „Iní povedia, že chcú v našom projekte prevádzkovať lekáreň alebo kaviareň, pravdaže, zadarmo. Ďalší nás tlačia, aby sme zamestnali ich manželku alebo dcéru,“ hovorí jeden z developerov.

Iný developer opisuje skúsenosť s korupciou na malom rezidenčnom projekte. Keď naň zháňal povolenie, dostal tip na človeka, ktorý bol v tom čase mestským poslancom. Prejavil ochotu pomôcť. Ponúkol, že „všetko vybaví“, ale pre politikov na magistráte treba počítať s úplatkom vo výške vtedajších milión korún.

Aby si „inžinier“ overil ochotu developera platiť, vypýtal si za prvú konzultáciu pre seba v prepočte okolo tisíc eur. Samotná suma na úplatky sa neskôr zvýšila o polovicu. „Cenu neurčujem ja,“ spomína developer na poslancovo vysvetlenie.

V celom obchode platil princíp najprv pláca, potom povolenie. „»Kto nezaplatí dopredu, s tým sa nebavíme,« hovoril. Pýtali sme sa, či za tie peniaze nevie vybaviť ešte niečo navyše, napríklad zvýšenie počtu poschodí v projekte,“ rozpráva investor. „Tvrdil, že ak tam dáme 15 poschodí, povolia nám to bez ohľadu na územný plán. Povedal, že môže vybaviť všetko. To ma prekvapilo,“ opisuje stretnutie s vybavovačom.

Podpis za desaťtisíc

Hoci bol projekt v rozpore s územným plánom a obyvatelia susedných bytoviek sa odvolali proti jeho schváleniu, magistrát svoje stanovisko potvrdil. „Samozrejme, boli to veľmi odborne znejúce argumenty, ale v skutočnosti išlo o bludy, neoveriteľné koeficienty,“ priznáva developer.

Podnikateľ hovorí, že na svoj projekt potreboval päť podpisov vtedajšieho primátora Andreja Ďurkovského. „Takže jeden podpis stál zhruba desaťtisíc eur,“ približuje úplatkársku matematiku.

Napriek tomu A. Ďurkovskému podľa neho peniaze nešli. Pri povoľovaní realitných projektov sa od istého času spomínal skôr bývalý bratislavský biznis klub miestnej organizácie SDKÚ-DS. Ide o „kritikov“, ktorých pravicová strana v roku 2008 vylúčila zo svojich radov, aby si neskôr v mestskom zastupiteľstve založili klub s názvom Občianski kandidáti (OK).

Kto rozhodoval

Početne najsilnejšiu poslaneckú skupinu nebolo možné obísť. Cenou za politickú stabilitu komunálnej koalície bolo podľa viacerých zdrojov to, že časť reálnych právomocí magistrátu v oblasti povoľovania stavieb prešla na nový klub.

Formálne o realitných projektoch rozhodoval výbor, ktorý sa u primátora schádzal každý utorok. Zúčastňovali sa ho predovšetkým hlavný architekt Štefan Šlachta, riaditeľka magistrátu Anna Pavlovičová, šéf odboru územného rozvoja Vladimír Hrdý a tiež námestník primátora zodpovedný za územné plánovanie Tomáš Korček.

Podľa developerov sa peniaze určené na podporu vybavenia stanovísk magistrátu k zmenám v územnom pláne zbiehali u jedného z vtedajších viceprimátorov. Od neho sa mali sumy rozdeľovať príslušným úradníkom magistrátu a mestských častí. Ak bolo všetko dobre vybavené, starostovia mestských častí nekládli odpor, aj keď mali iné stranícke pozadie ako ľudia ovládajúci magistrát.

TREND oslovil spomínaného bývalého viceprimátora. Ten reagoval, že ide o ohováranie a klamstvá. Hovoril, že podľa štatútu ako námestník neriadil nikoho okrem svojho šoféra a sekretárky.

Argumentoval, že za chod magistrátu zodpovedala jeho riaditeľka A. Pavlovičová. A ešte, že proces zmeny územného plánu bol absolútne transparentný. „Môžem ovplyvňovať jedine to, na čo mám kompetencie,“ uzavrel bývalý námestník primátora.

Úlohu viceprimátora vo vybavovačskej schéme potvrdzovali viacerí developeri. Zástupca jedného z nich, ktorý buduje v hlavnom meste niekoľko veľkých projektov, dopĺňa, že pri príprave zmien územného plánu sa politik ozýval aj sám –„že aby sme sa zastavili, ak chceme, aby boli navrhované zmeny schválené“.

„Ak by som teoreticky aj volal, nemohol by som nič ovplyvniť, lebo poslanci hlasujú podľa svojho svedomia,“ dôrazne to odmieta. V písomnej odpovedi TRENDU uviedol, že ak niekto vyberal „poplatky“, išlo o činnosť jemu neznámych ľudí. A preto, tvrdí, podal trestné oznámenie na neznámych páchateľov.

Bez záruky

Spomínaný developer malého bytového projektu hovorí, že pozná prípad, keď sa vybavovačovi nepodarilo projekt pretlačiť a peniaze vrátil.

On sám skončil horšie. Po komunálnych voľbách sa proti projektu postavil nový starosta príslušnej mestskej časti, takže jeho odvolanie musel riešiť Krajský stavebný úrad. Územné rozhodnutie teda developer stále nemá právoplatné. Keď nedotiahnutý proces reklamoval u „vybavovača“, odpovedal, že platnosť jeho služieb bola obmedzená na koniec minulého volebného obdobia.

Developer tak naďalej zápasí s povoleniami, ktoré od neho úrady žiadajú a bez ktorýh stavať nemôže. Napríklad mu hrozí, že sa pri projekte nevyhne výstavbe finančne náročného krytu civilnej ochrany.

„Pre nás niet cesty späť, vložili sme do toho veľa peňazí a musíme to dokopať do konca,“ vysvetľuje. Sťažuje sa, že nový starosta nie je obchodník a brzdí výstavbu z presvedčenia. „Tak musíme hľadať cestičky, ako ho ovplyvniť cez politickú stranu na celoštátnej úrovni alebo vicestarostov, kde máme dobré signály,“ prezrádza developer.

Paradox korupcie

Developerská brandža je plná príbehov o korumpovaní politikov. No nie je to len príbeh o nich, ale v prvom rade o ľuďoch, ktorí musia pre korupciu platiť vyššie hypotéky či nájmy.

O koľko by vlastne mohli byť bratislavské byty a kancelárie lacnejšie, ak by sa na nich nepriživovali skorumpovaní politici a úradníci? Podľa developerov zhruba o desať percent. Samotná korupcia stojí podľa nich každého kupca bytu v priemere okolo dve percentá kúpnej ceny. Teda pri bežnom stotisícovom bratislavskom byte dosahuje skrytá daň zhruba dvetisíc eur. Zvyšok predraženia je spojený so zbytočným odďaľovaním stavby, teda s prevádzkovými nákladmi a viaznutím kapitálu.

Aj napriek úplatkom sa totiž povoľovacia činnosť úradov niekedy počíta skôr na roky než mesiace. Z tohto pohľadu je vlastne investícia do úplatkov nástrojom zlacňovania stavby. A tiež vysvetlením, prečo sa stavať bez úplatkov v hlavnom meste nedá. Napriek tomu v meste stavajú aj firmy, ktoré korupciu principiálne odmietajú. Napríklad švédsky stavebný koncern Skanska problém rieši tak, že kupuje hotové projekty. Takže ani s politikmi, ani s inžinieringom si ruky špiniť nemusia. To ale automaticky neznamená, že cena ich projektu nie je zaťažená korupčnou daňou.