Zuzana Čaputová: Budem tam, kde to pomôže

Získala jedno z najvýznamnejších svetových ocenení za občiansku odvahu pri ochrane prírody. A hovorí, že jej misia sa tým určite nekončí. Zuzana Čaputová.

Získala jedno z najvýznamnejších svetových ocenení za občiansku odvahu pri ochrane prírody. A hovorí, že jej misia sa tým určite nekončí. Zuzana Čaputová.

Pred pár dňami si dostala Goldmanovu cenu, ktorá je považovaná za obdobu Nobelovej ceny v oblasti životného prostredia. Čo porotcovia ocenili?

Goldmanova cena oceňuje ľudí a komunity, ktorí sa zapoja do ochrany životného prostredia a zvedú pritom zaujímavý súboj s mocou.

Kauzu Pezinská skládka sa začala už v roku 1999. Ako sa k tomu dostalo mladé dievča z Pezinka?

Počas štúdia práva som celých päť rokov pracovala na Mestskom úrade v Pezinku. Vtedy mi o skládke začal Jarko Pavlovič hovoriť ťažké veci. Na začiatku bol aj môj strach z rakoviny. A bola som motivovaná aj profesionálne, pretože išlo o masívne porušovanie zákonov.

Naozaj si sa bála, že dostaneš rakovinu?

Naozaj som sa bála o seba aj o svojich blízkych. V Pezinku bolo rakoviny aj v súvislosti so starou skládkou nadpriemerne.

Vtedy si bola čerstvá absolventka práva, no stala sa z teba jedna z hlavných tvárí odporu proti skládke. Primátor Oliver Solga, zamestnanec mestského úradu Jaroslav Pavlovič a ty, mladé dievča.

No, medzitým sa mi narodili dve deti. (Smiech.) Trvalo celých štrnásť rokov, kým sme dosiahli právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu. Takže to mladé dievča trochu vyrástlo a čím viac sa do prípadu ponáralo, tým väčšiu informačnú stopu nadobúdalo. Po rokoch sme preto mali celkom dobrý informačný ponor.

Nezastupovala si mesto ani žiadnu inú inštitúciu. Čo si vlastne bola?

Občan. A potom právnička VIA IURIS. Môj občiansky vklad bol daný tým, že tu žijem. V tejto kauze som bola klientkou aj advokátkou.

Vyžadovalo si to veľa času. Posudzovania, rokovania, behanie po úradoch. Ako začínajúca právnička si však musela z niečoho žiť.

Roky môjho intenzívneho angažovania sa prišli neskôr. Najviac kapacity si prípad vyžadoval od roku 2007 až do konca. Vtedy som už mohla právnu časť práce robiť s podporou VIA IURIS. Občiansku časť som robila vo voľnom čase, tak ako ďalší ľudia.

Kauza sa začala v roku 1999. Pri moci bola prvá Dzurindova vláda, Mečiar bol čerstvo porazený. V mojom vedomí je skládka spojená so Smerom, ten však vtedy neexistoval.

V tom roku bolo vydané posúdenie vplyvov na životné prostredie. To bolo síce súhlasné, ale stanovilo podmienky. Až neskôr prebiehalo povoľovanie v rámci územného konania a pri moci už bol Smer. A my sme sa odvolávali aj na podmienky stanovené v roku 1999.

Počas vlády Smeru sa prestalo pozerať na zákonné podmienky a skládka jednoducho musela byť?

Áno. Vtedy nastúpil valec.

Od roku 2006 s malou výnimkou až doteraz boli všelijaké občianske aktivity proti kauzám Smeru. Len málo z nich sa ale podarilo dotiahnuť do konca. Ako je možné, že sa proti moci, ktorá mala v rukách všetko, presadili traja ľudia?

Neboli sme len traja, mali sme legitimitu od tisícov Pezinčanov, a to bolo veľmi dôležité. Podpisovali petície, chodili na demonštrácie, bolo vidno, že odpor je masívny.

Museli ste ich nejako zorganizovať, nie?

Práve to bolo zaujímavé. Už od roku 1999 sme ľudí priebežne informovali, vydávali sme občasníky, letáky, písali do regionálnych novín, stále sme s verejnosťou pracovali. Netušili sme ešte, že to raz zúročíme, že nastúpia nezákonné procesy a budeme potrebovať osloviť práve týchto ľudí, aby prišli demonštrovať. Iba sa nám zdalo férové, aby ľudia vedeli o tom, aký má sládka vplyv na ich zdravie, o výskyte onkologických ochorení v okolí, o nezákonnosti prípadu. Až v roku 2007 sme pripravili pre občanov ponuku, aby mohli vstúpiť ako účastníci do konania. Za pár dní sme mali 1 200 podpisov. To by sa neudialo, keby sme si ich predtým nezískali.

Prvým faktorom je pár ľudí, ktorí sú dostatočne odhodlaní a kompetentní. No tí si musia získať podporu od širšej verejnosti.

Áno, legitimita je nesmierne dôležitá. Ďalším dôležitým faktorom bolo spojenie so samosprávou. To sa pri mestských kauzách nie vždy podarí. S Jarkom Pavlovičom sme sa postupne stretávali s väčšinou mestských poslancov a vysvetľovali im situáciu. To bola ďalšia dobrá investícia. Netušili sme, ako ju zúročíme. Mesto sa nakoniec jednohlasne postavilo proti skládke. Dôležitým faktorom bola aj pomoc a podpora VIA JURIS.

Z bratislavského pohľadu je Pezinok síce kráľovské mesto, ale malé. Taká veľká strana ako Smer predsa môže na tisíc obyvateľov Pezinka zabudnúť, keď ide o veľký biznis. Prečo sa im tento biznis nepodaril?

Veľmi nám pomohlo mediálne krytie. Sme síce malé mesto, ale blízko Bratislavy. Možno preto bolo ľudí na uliciach vidno aj v hlavných správach. Ďalším faktorom bolo, že kauzu sme nevyhrali na úrovni správnych konaní. Krajský stavebný úrad pod vedením Jána Mana mladšieho vydal rozhodnutie v náš neprospech, takisto inšpekcia. Prvýkrát sa vec zlomila až na Najvyššom súde. Tam sme vyhrali v roku 2009. Potom to Ústavný súd síce zrušil, no keďže mal Najvyšší súd stále iný názor, oslovil Súdny dvor Európskej únie, ktorý potvrdil nesprávnu interpretáciu. Vďaka tomu mohol Najvyšší súd neuposlúchnuť názor Ústavného súdu. Takže Smer neustúpil, rozhodol Súdny dvor EÚ a najmä Najvyšší súd SR.

Ako to, že ste vyhrali na našom Najvyššom súde? Kauza pripadla slušnému senátu?

To bol jeden z rozhodujúcich okamihov. Všetko mohlo dopadnúť inak.

Ako sa to zo strany štátu mohlo stať?

Zapracovala elektronická podateľňa. A mali sme naozaj šťastie. Na Ústavnom súde sa väčšina príbehov končí, no my sme sa následne ocitli na európskom súdnom dvore, kde vec posunul predseda senátu doktor Gavalec.

Pamätám si celé roky, keď Jeňo Korda chodil pravidelne natáčať všelijaké mechanizmy a protesty na pezinskej skládke. Istý čas je každá kauza vzrušujúca, no potom príde únava. Tu sa to nestalo a ty prichádzaš zo San Francisca so svetovou cenou. Je to zadosťučinenie?

Neprežívam to až tak. Je to milé a príjemné potvrdenie toho, čo sa podarilo. Za zadosťučinenie považujem, že sa na pezinskú skládku nevozí odpad a je zavretá. To je úplne najviac. Keď idem okolo skládky a uvedomím si, že kúsok zeme sa nám podarilo uchrániť proti nezmyslu a ľudia nebudú vystavení riziku ochorenia, to je tá radosť.

Ceremónia bola vo veľkom hoteli, boli tam slávni ľudia, reflektory...

...bolo to v San Francisco Opera House, 3 200 ľudí.

A tam stojí Zuzana Čaputová, mladé dievča z deväťdesiateho deviateho, ktoré prijíma cenu svetového významu. Aký je to pocit?

Mala som obrovskú trému. Prevzala som naleštenú cenu za obrovského potlesku. Ale keď si na kauzu spomeniem, nevybaví sa mi cena, ale štrnásť rokov života. Zároveň sa teším, že sa vďaka oceneniu začal šíriť odkaz pezinskej skládky. V roku 2013 ostal príbeh trochu nedopovedaný. Teraz sa vďaka cene dopovedal.

Aktivistov je na zemeguli nekonečné množstvo, mnohí žijú v diktátorských krajinách. Prečo dostal cenu niekto zo Slovenska?

Cenu udeľujú za každý kontinent. To, čo pri odovzdávaní často odznievalo, bola miera zaangažovanosti verejnosti v postkomunistickej krajine. A tá bola od roku 1989 nevídaná. Dôležité bolo, že sa podarilo skládku zavrieť a zaujímavý bol aj európsky presah cez Súdny dvor EÚ.

Spomenula si niekoľko zaujímavých vecí. Osobný rozmer, nechcela si dostať rakovinu. Pocit nespravodlivosti, nemohla si sa pozerať na nedodržiavanie zákona. A zaangažovali ste verejnosť, bez ktorej to nejde. A potom ešte zmes tvojej vytrvalosti, kompetencie a odvahy. Keď si to dám dokopy – takto vlastne vyzerá politická činnosť. Niečo ťa hnevá, ideš to zmeniť. Získaš spojencov, potom voličov, a potom to ešte musíš presadiť. Neposúva ťa táto životná etapa k nejakej ďalšej?

Deje sa veľa vecí a ja pozorujem, čo to pre mňa znamená. Nateraz mi pomoc v envirokauzách a v ďalších veciach, ktoré robíme vo VIA JURIS dáva veľký zmysel.

V posledných rokoch sme sa s tebou rozprávali najmä o tom, či žijeme v právnom štáte. Spomedzi všetkých si najviac používala termín „unesený štát“. Ako je to podľa teba teraz, po voľbách?

Som jedna z mnohých, ktorá hľadá odpoveď na túto otázku. Rozhodne to nevnímam ako výhru. Vnímam to ako medziobdobie. Možno sa v niektorých veciach podarí aspoň neznížiť štandard. No neočakávam zásadnú a principiálnu zmenu, aj vzhľadom na obsah Programového vyhlásenia vlády. V niektorých častiach je dobrý, v niektorých vôbec nie je ambiciózny.

Pri debatách o unesenom štáte sme sa často bavili o tom, že je dôležité, akí ľudia sú na rozhodujúcich postoch – kto je šéf prokuratúry, polície či súdu. Bavili sme sa o Česku, kde sa ľudia v týchto funkciách vymenili a kauzy sa pohli. Po našich voľbách však všetky menované posty zostanú obsadené rovnakými ľuďmi. Preto neočakávam žiadnu zmenu, ty áno?

Neočakávam veľké zmeny. A nielen preto, že kľúčové funkcie zostanú nezmenené. Neudejú sa zrejme ani dôležité systémové zmeny, ktoré sme navrhovali v rámci kampane Štrngám za zmenu. Zdá sa, že prokuratúra zostane úplne nedotknutá. V oblasti polície sa majú stať iba kozmetické úpravy. V oblasti súdnictva to vyzerá lepšie. Tam sa niektoré zmeny odohrali už dávnejšie a navrhované zmeny vyzerajú tiež veľmi dobre.

Ak sa má spriechodniť cesta spravodlivosti, nestačia isté zmeny v súdnictve. Kauzy sa budú aj tak zadrhávať na polícii či prokuratúre. Preto som kritický k Žitňanskej, ktorá do toho išla aj napriek tomu, že je zrejmé, že tieto dva kľúčové kanály ostanú upchaté.

Zo štatistík naozaj vyplýva, že kľúčové spoločenské kauzy sa končia na úrovni prokuratúry a na súd sa ani nedostanú. V tomto smere je Programové vyhlásenie vlády neambiciózne. Ale neprekvapuje ma to. Čo sa týka zmien v súdnictve, úpravy, ktoré sme v rámci kampane navrhovali, sú programovom vyhlásení obsiahnuté. Bez zmien v polícii a prokuratúre síce nepomôžu veľkým kauzám, no týajú sa aj ďalšej agendy a samozrejme bežných ľudí, ktorým to pomôcť môže. Ale vyvodzovanie zodpovednosti voči mocným na Slovensku nie je počas tejto vlády asi reálne očakávať.

Predstava o spravodlivejšom Slovensku stále čaká na naplnenie. Kto ju však môže naplniť? Procházka sa zdiskreditoval, vypadlo KDH, vypadlo SDKÚ, časť z opozície je extrémna, časť nezrelá. Potreba politickej alternatívy je pritom čoraz silnejšia. Z rôznych oblastí sa preto začínajú spájať ľudia, ktorí chcú zmenu. Uvažuješ aj ty týmto smerom?

Tešila by som sa, keby tu vznikol kvalitný politický subjekt, ktorý by netrval iba jedno volebné obdobie a tvorili by ho ľudia, ktorí majú za sebou príbeh a sú nielen inteligentní, ale aj múdri.

Ty by si do takého subjektu vstúpila?

Nemám politické ambície, ale viem si predstaviť, že by som tomu s radosťou odborne pomohla. Všetko, čo som sa doteraz naučila, je k dispozícii, ak to môže pomôcť Slovensku.

Zatiaľ sa ukazujú dve možnosti. Na jednej strane Richard Rybníček s víziou decentralizácie Slovenska, na druhej skupina okolo Esetu a prezidenta. Ktorá ti je bližšia?

Poznám zopár ľudí z tej druhej skupiny, intuitívne by som sa nateraz priklonila k nej.

Máme veľa skúseností so stranami, ktoré rýchlo vznikajú a rýchlo zanikajú. Je zrejmé, že nestačí, keď sa stretne zopár ľudí s dobrým úmyslom. Čo by stranu malo spájať?

Vnímam to zatiaľ z pohľadu voliča. Dôležitý je tím lídrov. To ovplyvní zameranie a prezentáciu celej strany, obsah aj formu. No je náročné zjednotiť vyprofilovaných ľudí. Na jednej strane je tu zdravá požiadavka na názorovú pestrosť, no musí to byť zladené v zásadných veciach.

Aké sú to?

Odvážim sa teraz pomenovať iba to, čomu sa profesijne venujem. Z hľadiska práva je dôležitý pohľad na konštrukciu právneho štátu. A na to, ako štát vytvára efektívne mechanizmy na vlastnú kontrolu, či už cez tretí sektor, alebo prostredníctvom participácie občanov. Ako som povedala v ďakovnej reči, demokracia nefunguje na autopilota. Potrebuje kontrolu a aj fungujúce mechanizmy na vyvodzovanie zodpovednosti.

Venovať sa 15 rokov skládke a celej mašinérii od okresu až po európsky súd znamená dať tomu veľa energie a času. Venovať sa celoštátnej politike je ešte namáhavejšie. Na jednej strane váh je predstava lepšieho Slovenska, na druhej strata časti osobného života. Išla by si do politiky aj napriek tomu?

Všetky doteraz ponúknuté politické ponuky som dôkladne zvažovala, žiadnu som v sekunde neodmietla. Všetky však viedli k rovnakému rozhodnutiu, a to presne z dôvodov, ktoré si pomenoval. Znamenalo by to obrovskú zmenu v spôsobe môjho života. Zvažovala som, či mám schopnosti a sily, ktoré si politická pozícia vyžaduje. Stále mám o tom pochybnosti.

Hlavným dôvodom, pre ktorý si ponuky odmietala, bola strata súkromia?

Nielen. Dôležitým dôvodom bol aj kontext. V danom systéme a pri existujúcich politických stranách som si nevedela predstaviť efektívnu zmenu.

Predstav si teraz, že máš možnosť podieľať sa na efektívnej a hĺbkovej zmene krajiny.

Všetko závisí od konkrétneho času a ľudí. Mieru môjho zapojenia vidím ako škálu, na ktorej si viem predstaviť veľa možností mojej pomoci.

A úplne naplno?

Nič z toho, čo v politike poznám, ma nepresviedča, že by som do nej mala vstúpiť. A predstava niečoho nového je zatiaľ abstraktná.

Keď to nové reprezentujú ľudia typu Tono Zajac, Mišo Truban, možno Andrej Kiska? To je už iný rang, nie?

Áno, je to určite iný rang. Taký projekt by som Slovensku dopriala.

Zuzana Čaputová

Narodila sa v roku 1973, vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave. Po škole pracovala v miestnej samospráve v Pezinku – najskôr na právnom oddelení, neskôr ako zástupkyňa prednostu. Od roku 1998 sa venovala rozvoju miestnych komunít. Od roku 2001 spolupracuje s organizáciou Via Iuris, kde sa zaoberá transparentným výkonom samosprávy, nakladaním s jej majetkom, zodpovednosťou verejných činiteľov a účasťou verejnosti na rozhodovaní o veľkých investičných zámeroch. Je vydatá, má dve deti, žije v Pezinku.