Vlastnícke právo a problém vyvlastňovania - právna analýza

Reklama:
09. 09. 2005

Zdroj: Eva Kováčechová, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva

Reklama:

Vymedzenie a definícia vlastníckeho práva v medzinárodnoprávnych a ústavných dokumentoch

Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok bolo v moderných dejinách proklamované ako základné prirodzené ľudské právo v čl. 17 Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 počas Francúzskej revolúcie. Deklarácia vyhlásila, že „vlastníctvo je nedotknuteľné a posvätné právo, nikto ho preto nemôže byť pozbavený, okrem prípadov, ak by to nutne a zrejme vyžadoval v zákone výslovne uvedený verejný záujem, a pod podmienkou, že bude vopred poskytnutá spravodlivá náhrada“ [Pavlíček 1999, s. 118].

Súčasná platná právna úprava nadväzuje na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv podpísanú v New Yorku v roku 1948, ktorá v čl. 17 ustanovuje, že: „Každý má právo na vlastný majetok tak sám, ako aj v spoločenstve s inými. Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený vlastného majetku.“

Ďalšie medzinárodné dokumenty o ľudských právach a základných slobodách – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966, podobne ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (ďalej aj „Dohovor“) vo svojom pôvodnom znení neobsahujú garanciu vlastníckeho práva. Tá sa do Dohovoru dostala prostredníctvom Dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 a jeho článku 1 označeného ako Ochrana majetku:
„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“.

Majetkom chráneným podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sa v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozumie majetok hnuteľný aj nehnuteľný, hmotný aj nehmotný.

Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru obsahuje tri základné normy týkajúce sa vlastníckeho práva:

  1. princíp rešpektovania majetku,
  2. predvídateľnosť skutočnosti, že vlastník môže byť za určitých podmienok zbavený majetku (nútené obmedzenie vlastníckeho práva),
  3. uznanie práva zmluvných štátov upravovať užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.

Pritom platí, že druhá a tretia norma musia byť interpretované vo svetle prvej normy, ako základného východiska upravujúceho vlastnícke právo.

Ústava Slovenskej republiky garantuje vlastnícke právo v druhej hlave v časti nazvanej Základné práva a slobody v čl. 20 nasledovne:

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Toto znenie je v mierne modifikovanej podobe prevzaté z čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“) . Významnejší rozdiel je v ods. 4 tohto článku, kde sú možnosti obmedzenia vlastníckeho práva zadefinované stručnejšie: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu“. Z uvedenej citácie je zrejmé, že v Listine nebola zakotvená podmienka „nevyhnutnej miery“ a náhrada bola zadefinovaná bez prívlastku „primeraná“. Na prvý pohľad sú tieto rozdiely bezvýznamné, ako však ukazuje prax, často sú to kľúčové problémy pri konkrétnych prípadoch vyvlastňovania alebo iného núteného obmedzenia vlastníckeho práva.

Ako to vyplýva z predchádzajúcich citácií, výkon vlastníckeho práva, hoci toto právo patrí medzi základné práva a slobody, nie je absolútny. V zásade existujú dva druhy obmedzenia vlastníckeho práva:

  1. Pri niektorých druhoch komodít je limitovaný okruh možných vlastníkov. Ústava v čl. 4 uvádza, že „nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“. Okrem toho, v čl. 20 ods. 2 ústavy sa uvádza, že zákon môže stanoviť aj okruh ďalších vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve vybraných subjektov (štát, obec alebo určené právnické osoby), a to z dôvodu zabezpečenia potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu. Nakoniec, zákon môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike (napr. v zmysle devízového zákona  fyzické osoby, ktoré nemajú trvalý pobyt v Slovenskej republike, a právnické osoby, ktoré nemajú sídlo v Slovenskej republiky, majú limitované možnosti nadobúdania nehnuteľností na území Slovenskej republiky).
  2. V zmysle ústavy ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru možno obmedziť výkon vlastníckeho práva aj tých vlastníkov, ktorí majú na jeho vykonávanie legálny a legitímny nárok.

Dodatkový protokol v čl. 1 tretia veta uvádza: „Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“. Inými slovami, signatárske krajiny Dohovoru a jeho Dodatkového protokolu môžu zákonom riadiť užívanie majetku, ak je to nevyhnutné a v súlade so všeobecným majetkom. Dodatkový protokol pritom necháva veľký priestor pre úvahy (a potreby) príslušného štátu.
Iný, významnejší zásah do vlastníckeho práva v tejto kategórii predstavuje možnosť vyvlastnenia prípadne obmedzenia vlastníckeho práva zadefinovaný v čl. 20 ods. 4 Ústavy, podobne ako aj v čl. 1, druhá veta Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uvedené obmedzenia vlastníckeho práva, predovšetkým pod bodom 2, však treba aplikovať s ohľadom na charakter a obsah vlastníckeho práva. Ústava v čl. 20 garantuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva, a to za podmienok upravených priamo v ústave alebo v príslušných zákonoch. Znamená to, že v zásade má každý (t.j. fyzická aj právnická osoba) možnosť nadobúdať vlastnícke právo a vecné práva k veciam, ktorých okruh je negatívne kvalitatívne vymedzený. Pritom platí, že možnosť realizovať vlastnícke právo sa smie obmedziť iba výnimočne, a to len za kumulatívneho splnenia podmienok zadefinovaných v ústave. Objektívne vlastnícke právo teda obsahuje prvok výlučnosti, charakterizujúci právne postavenie vlastníka v nadväznosti na jeho schopnosť upravenú zákonom vylúčiť každého iného z pôsobenia na vec (jej ovládanie), inak povedané, je výrazom vlastníckej suverenity vlastníka [Čič 1997, s. 116].

Podstata vyvlastnenia prípadne iného obmedzenia vlastníckeho práva vychádza z premisy, že verejný záujem prevažuje na súkromným záujmom, čo sa môže za istých výnimočných okolností prejaviť aj tak, že vo verejnom záujme možno vyvlastniť prípadne inak obmedziť vlastnícke právo, a to napriek tomu, že vlastník dotknutej veci s tým nesúhlasí.

Občianskoprávna úprava obmedzenia vlastníckeho práva

Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva sa realizuje prostredníctvom príslušných zákonov, predovšetkým Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Ten garantuje princíp nedotknuteľnosti vlastníctva (§ 1 OZ), definuje obsah vlastníckeho práva (§ 123), deklaruje rovnosť vlastníckeho práva a jeho ochrany (§ 124), upravuje ochranu vlastníka proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje (§ 126), zakotvuje práva a povinnosti vlastníka (§ 128) a v neposlednom rade zakotvuje aj povinnosť vlastníka v určitých výnimočných prípadoch strpieť obmedzenie vlastníckeho práva (§ 128). 

Občiansky zákonník je všeobecným predpisom upravujúcim zákonné podmienky obmedzenia vlastníckeho práva prípadne vyvlastnenia. V § 128 OZ rozlišuje medzi dočasným a trvalým obmedzením vlastníckeho práva:
„(1) Vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.
(2) Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.“

Na to, aby bolo možné dočasne použiť vec iného bez jeho súhlasu (t.j. dočasné obmedzenie vlastníckeho práva, § 128 ods. 1 OZ), zákon stanovuje niekoľko kumulatívnych podmienok:

  • musí ísť o stav núdze alebo o naliehavý verejný záujem („verejný záujem“ musí mať určitú intenzitu, keďže ide o naliehavý verejný záujem),
  • vec možno použiť len na nevyhnutnú dobu, ktorá objektívne stačí na dosiahnutie daného účelu,
  • vec možno použiť len v nevyhnutnej miere postačujúcej na splnenie účelu,
  • účel, pre ktorý sa cudzia vec používa, nie je možné dosiahnuť inak, a
  • vlastníkovi veci musí byť poskytnutá náhrada, ktorá sa zvyčajne poskytuje v peniazoch a je určená cenou používanej veci.

Typickým príkladom dočasného obmedzenia vlastníckeho práva sú právne predpisy na ochranu pred požiarmi.

Trvalé obmedzenie vlastníckeho práva alebo vyvlastnenie (napr. zriadenie vecného bremena na pozemku) je v Občianskom zákonníku upravené podobne ako v ústave, t.j. zákon stanovuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne:

  • vec možno vyvlastniť len na základe zákona – o vyvlastnení alebo obmedzení  vlastníckeho práva sa rozhoduje v správnom konaní (všeobecné podmienky a proces vyvlastnenie stanovuje stavebný zákon ),
  • vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo možno len vo verejnom záujme,
  • účel, pre ktorý sa vlastnícke právo obmedzuje, nie je možné dosiahnuť inak,
  • vyvlastniť možno len za náhradu, a
  • len na účel, pre ktorý je potrebné obmedzenie vlastníckeho práva.

Obmedzenia vlastníckeho práva upravené Občianskym zákonníkom sa vzťahujú na hnuteľné aj nehnuteľné veci. Pre prax má však podstatný význam predovšetkým vyvlastňovanie a obmedzovanie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a k právam s nimi súvisiacim. Podmienky a proces vyvlastnenia prípadne iného trvalého obmedzenia vlasníckeho práva k nehnuteľnostiam upravuje stavebný zákon.

Vyvlastnenie a obmedzenie vlasníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle stavebného zákona

Stavebný zákon vo svojej štvrtej časti označenej ako „Vyvlastnenie“  vymedzuje jednak podmienky a proces vyvlastnenia, ale aj jeho účel a obsah. V zmysle ustanovenia § 108 ods. 1 „pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, ... možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu“. Z uvedeného vyplýva, že vyvlastniť možno len rozhodnutím príslušného orgánu (t.j. stavebného úradu) v správnom konaní podľa stavebného zákona a správneho poriadku .

Skutočnosť, že vyvlastnenie je verejnoprávny akt so súkromnoprávnymi účinkami, vyplýva zo znenia čl. 20 ústavy, pričom v tomto duchu rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Prvou požiadavkou zákona, s existenciou ktorého počíta čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, je určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšou určenou požiadavkou na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky preto dochádza vtedy, ak takýto zákon NR SR nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich).“ 

Z citovaného ustanovenia § 108 ods. 1 stavebného zákona vyplýva, že o vyvlastnení rozhoduje stavebný úrad. Stavebným úradom príslušným na vyvlastňovanie je v zmysle stavebného zákona obec . Tento stav platí s účinnosťou od 01. januára 2002 , dovtedy vykonávali kompetencie stavebných úradov okresné úrady. 

Takéto rozdelenie kompetencií sa nie vždy javí ako ideálne. Obec pri vyvlastňovaní realizuje svoju právomoc v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Zároveň je však obec aj základnou jednotkou územnej samosprávy, ktorá má často veľký záujem na realizácii určitej činnosti v rámci jej katastra (napr. uskutočnenie tzv. významnej investície, kvôli ktorej možno v zmysle stavebného zákona vyvlastniť nehnuteľnosti – viď text nižšie), čo však môže postihovať ľudí, ktorí vlastnia na území obce nehnuteľnosti.

Navyše, obec ako stavebný úrad je často tým orgánom, ktorý rozhoduje aj o vydaní rozhodnutia o umiestnení stavby , teda rozhodnutia, ktorým sa vymedzí územie na navrhovaný účel, a následne po vyvlastnení aj stavebného povolenia . Takýto konflikt záujmov obce môže mať výrazne negatívny dopad na spravodlivosť vyvlastňovacieho konania v neprospech vyvlastňovaných.

V zmysle správneho poriadku rozhodnutie obce o vyvlastnení síce preskúmava v odvolacom konaní krajský úrad, a aj toto rozhodnutie môže byť predmetom preskúmania všeobecným krajským súdom, podstata konania sa však uskutočňuje predovšetkým v správnom konaní pred orgánom na prvom stupni, ktorým je práve obec. Do budúcna by bolo vhodné uvažovať o presune rozhodovacích právomocí v oblasti vyvlastňovania na nezávislé súdy, aj s ohľadom na to, že ide o závažný zásah do jedného zo základných práv garantovaných ústavou, ktorý by nemala realizovať výkonná moc.

Stavebný zákon podrobnejšie rozpracúva štyri podmienky vyvlastnenia stanovené ústavou:

  • vyvlastnenie na základe zákona,
  • existencia verejného záujmu,
  • vyvlastnenie len v nevyhnutnom rozsahu,
  • poskytnutie primeranej náhrady vyvlastnenému.

Na základe zákona

V tejto súvislosti je potrebné len zdôrazniť, že v zmysle ústavy nie je možné vyvlastniť zákonom (ako je to možné napr. v Nemecku), ale len na základe zákona, ktorým je stavebný zákon. Ústavný súd sa k tomu vyjadril už v rozhodnutí z roku 1996 : „Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom“. Z uvedeného implicitne vyplýva, že celý proces rozhodovania o vyvlastňovaní sa odohráva pred príslušným orgánom, ktorý musí veľmi starostlivo skúmať splnenie všetkých podmienok stanovených ústavou pre vyvlastňovanie.

Verejný záujem

Podľa stavebného zákona vyvlastniť nemožno kedykoľvek, ale len vo verejnom záujme a len na určité účely, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 108 ods. 2:

a) verejnoprospešné stavby podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie,
b) vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a chránených území a pre zabezpečenie podmienok ich ochrany,
c) vykonanie asanácie sídelného útvaru alebo jeho asanačných úprav podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie,
d) vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe,
e) vytvorenie podmienok pre umiestnenie alebo riadnu prevádzku zariadenia štátnej pozorovacej siete, ktorou sa zisťuje stav životného prostredia,
f) výstavbu a správu diaľníc, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov, 
g) výstavbu energetického diela na výrobu alebo rozvod elektriny podľa osobitných predpisov,
h) výstavbu plynárenských zariadení podľa osobitných predpisov,
i) výstavbu vojenských objektov a vojenských priestorov osobitného určenia podľa osobitných predpisov,
j) účely dobývania ložísk nerastov podľa osobitných predpisov ,
k) výstavbu alebo prevádzkovanie vodohospodárskych diel podľa osobitných predpisov ,
l) stavby dráh, ako aj na výkon činností v obvode dráhy a v ochrannom pásme dráhy podľa osobitných predpisov ,
m) zachovanie a riadne užívanie kultúrnej pamiatky podľa osobitných predpisov ,
n) výstavbu potrubí pre pohonné látky a ropu podľa osobitných predpisov ,
o) uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou podľa osobitných predpisov .

Uvedené vymedzenie prináša v praxi viaceré problémy, ktoré súvisia predovšetkým s preukazovaním existencie verejného záujmu. V zmysle vyššie uvedenej citácie (a tiež s poukázaním na ústavné znenie) je preukázanie verejného záujmu nevyhnutným predpokladom vydania rozhodnutia o vyvlastnení. V praxi však stavebné úrady, ktoré rozhodujú v konaní o vyvlastnení, majú tendenciu stotožňovať účel s verejným záujmom; t.j. ak je v konaní identifikovaný niektorý z vyššie citovaných účelov, majú stavebné úrady za preukázanú aj existenciu verejného záujmu. Takýto záver však nevyplýva zo znenia ústavy ani stavebného zákona („vyvlastniť možno len vo verejnom záujme na ...“ § 108 ods. 2 prvá veta, za ktorou nasleduje taxatívny výpočet účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť).

V skutočnosti je povinnosťou stavebného úradu skúmať najskôr, či účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, je vymedzený v zmysle § 108 ods. 2 stavebného zákona, a následne sa musí zaoberať tým, či naozaj existuje verejný záujem na vyvlastnení a v čom je jeho podstata. Definovanie účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov, neznamená to však, že tým zároveň aj preukazuje existenciu takéhoto záujmu. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že na jeho realizácii je skutočne aj verejný záujem. Napríklad, výstavba prístupovej komunikácie (vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemkom a stavbe) je síce jedným z účelov, záleží však od podmienok konkrétneho prípadu, aby sa dalo jednoznačne rozhodnúť, že vo veci ide skutočne o verejný záujem. Ak by zákonodarca skutočne zamýšľal takú úpravu, že na preukázanie verejného záujmu by stačilo, aby sa naplnila podmienka účelu vyvlastnenia, bolo by to v zákone jednoznačne uvedené (napr.: vyvlastniť možno len vo verejnom záujme, ktorým je ...).

Navyše, v ďalších ustanoveniach stavebného zákona sa jednoznačne uvádza, že „verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní“ .

Preskúmanie verejného záujmu vo veci má mimoriadne veľký význam najmä z toho dôvodu, že existencia verejného záujmu je nevyhnutnou a podstatnou podmienkou vyvlastnenia, inými slovami – ak sa nepreukáže vo veci verejný záujem (jednoznačne a bez pochybností), vyvlastnenie nie je možné. 
Pojem „verejný záujem“ patrí k tzv. neurčitým právnym pojmom, pričom vymedziť jeho obsah možno často len obtiažne. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že ponecháva na štátoch oveľa širší rámec voľnej úvahy, pokiaľ ide o kritérium verejného záujmu, než napr. pri výklade pojmu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, ktorý je vyjadrený v iných článkoch Dohovoru . Táto skutočnosť poskytuje štátnym orgánom pomerne široký priestor na vymedzenie tohto pojmu, zároveň však aj možnosti na jeho zneužívanie. 

Otázky, až pochybnosti vyvoláva aj jeden zo zadefinovaných účelov, pre ktoré možno vyvlastniť, a to je uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou. Tento dôvod vyvlastnenia sa v stavebnom zákone objavil od 1. augusta 1999 prostredníctvom zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií.

Významnou investíciou sa rozumie stavba určená na výrobu, ktorej výstavbu bude zabezpečovať právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ak

a) finančné prostriedky potrebné na uskutočnenie stavby sú v sume najmenej 1 miliardy Sk investičných nákladov,
b) plánovaný objem výroby alebo zamestnanosť sú národohospodársky významné a
c) vláda Slovenskej republiky o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme.

Už znenie takto definovanej významnej investície vzbudzuje otázky, ide totiž o realizáciu súkromného podniku, teda v podstate súkromného záujmu podnikateľa, ktorý stojí proti súkromnému záujmu vlastníka vyvlastňovanej nehnuteľnosti.

Ešte viac otázok však vyvoláva ďalšie ustanovenie, v zmysle ktorého sa od 01. apríla 2004 rozšíril okruh významných investícií . Významnou investíciou je totiž aj „stavba určená na výrobu (služby), ktorej výstavbu bude zabezpečovať podnik, ktorý nespĺňa pôvodnú podmienku významnej investície, ak

a) uskutočnenie tejto stavby je nevyhnutné na zabezpečenie prevádzkovania výroby vo významnej investícii..., s ktorou technicky, technologicky alebo logisticky súvisí, alebo bude jej dodávateľom súčiastok, dielov alebo polotovarov pre finálne výrobky,
b) plánovaný objem výroby (služieb) v nej alebo prínos k zamestnanosti je z hľadiska rozvoja hospodárstva regiónu významná,
c) vláda o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme“.

Týmto zákonom sa podstatne rozšíril okruh tzv. významných investícií, pre ktoré je možné vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Napriek deklarovanému verejnému záujmu totiž v takýchto prípadoch (napr. pri uskutočnení stavby prevádzky, ktorá bude „len“ dodávateľom súčiastok, dielov alebo polotovarov pre výrobky vyrábané v podniku označenom ako „významná investícia“, a to bez povinnosti preinvestovať akýkoľvek určený objem finančných prostriedkov) ide jednoznačne o výlučne súkromný podnikateľský záujem.

Najproblematickejším sa však javí ustanovenie o tom, že „vláda o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme“. Stavebné úrady z uvedeného vyvodzujú, že vláda svojím rozhodnutím (uznesením) nahradila v jednej časti kompetencie zákonom určeného orgánu – stavebného úradu, ktorému zo zákona vyplýva oprávnenie uskutočňovať vyvlastňovacie konanie, a teda v konaní skúmať splnenie všetkých ústavou stanovených podmienok vyvlastnenia, a následne rozhodnúť o tom, či sa nehnuteľnosť vyvlastní alebo nie. Táto skutočnosť sa javí v rozpore s ústavou a tiež s Dodatkovým protokolom k Dohovoru.

Ako sa totiž uvádza vyššie, v Slovenskej republike nie je možné vyvlastnenie zo zákona. Samotné konanie o vyvlastnení tvorí jeden celok, v rámci ktorého sa skúma splnenie všetkých podmienok, jednou z nich je aj preukázanie existencie verejného záujmu. Pri takejto zákonnej úprave však stavebný úrad neskúma a neposudzuje existenciu verejného záujmu pri vyvlastňovaní pre tzv. významnú investíciu, pretože už rozhodla vláda, že uskutočnenie takejto investície je vo verejnom záujme. Inými slovami, vláda zasiahla do kompetencií stavebného úradu, keď vykonáva časť jeho oprávnení. Takáto úprava má významné (negatívne) dôsledky pre vlastníka nehnuteľnosti. Rozhodnutie vlády o určení, že ide o investíciu vo verejnom záujme, nie je možné preskúmať žiadnym riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom. Podobne v odvolacom konaní proti samotnému vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, prípadne v konaní pred súdom, už nie je možné namietať neexistenciu verejného záujmu, pretože o tom, že v danom prípade existuje, nerozhodol stavebný úrad, ale vláda. Znamená to, že vlastník vyvlastňovanej nehnuteľnosti má obmedzené možnosti svojej obrany pred vyvlastnením. 


Nevyhnutný rozsah

Stavebný zákona v tejto súvislosti uvádza, že „vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu.“  Podmienka nevyhnutného rozsahu má svoju kvantitatívnu aj kvalitatívnu stránku.

Kvantitatívna stránka sa prejavuje v tom, že stavebný úrad je povinný skúmať a zabezpečiť, aby vo veci bola vyvlastnená len taká časť nehnuteľnosti, ktorá je potrebná na zabezpečenie realizácie príslušnej činnosti, pre ktorú sa vyvlastňuje. Ak teda pre výstavbu diaľnice postačí, aby sa vyvlastnila polovica pozemku vlastníka, bolo by v rozpore s ústavou a stavebným zákonom, ak sa proti jeho vôli vyvlastní celý pozemok.

Problémom je, že v praxi nie sú zriedkavé situácie, keď úrad v rozpore s vôľou vlastníka rozhodne o väčšom rozsahu vyvlastnenia, než bolo vymedzené v územnom rozhodnutí na danú činnosť. Vzhľadom na charakter stavieb a činností, kvôli ktorým sa vyvlastňuje (ide zvyčajne o veľmi náročné stavby), a tiež vzhľadom na dĺžku povoľovacieho procesu k danej činnosti, v čase medzi vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby  a vydaním prípadného rozhodnutia o vyvlastnení investor často modifikuje svoje pôvodné zámery, prípadne zistí, že na realizáciu v skutočnosti potrebuje širší záber pozemkov, ako pôvodne uvažoval v územnom konaní. Napriek tomu, že je neprípustné (neústavné a nezákonné), aby stavebný úrad zohľadňoval takéto dodatočné potreby investora, podobné situácie nie sú zriedkavé. V praxi sa to prejavuje tak, že stavebný úrad v rozpore so stavebným zákonom a s ústavou vyvlastní pre činnosť väčší rozsah pozemkov, než vyplýva z územného rozhodnutia, ktoré je podkladom vyvlastňovacieho konania.

Kvalitatívna stránka určenia nevyhnutného rozsahu spočíva v tom, že ak je možné obmedziť vlastnícke právo iným spôsobom, ako vyvlastnením (napr. zriadením vecného bremena v prospech realizátora stavby), v žiadnom prípade nemôže stavebný úrad rozhodnúť o vyvlastnení, a teda o trvalom a úplnom zbavení vlastníckych práv. Stavebný úrad je povinný v takomto prípade rozhodnúť len o miernejšej forme obmedzenia niektorého z atribútov vlastníckeho práva. Prevládajúcou praxou je, že keďže pre investora je vždy jednoduchšie, ak sú nehnuteľnosti vyvlastnené (v ďalšom procese totiž nie je potrebné zohľadňovať práva vlastníka dotknutého pozemku alebo stavby), zvyčajne podáva návrh na vyvlastnenie. Problémom je, že stavebný úrad v zásade už neskúma, či by kvôli realizácii zamýšľanej činnosti nestačilo vlastnícke práva obmedziť v menšom rozsahu. Tieto úvahy by však mali byť súčasťou vyvlastňovacieho konania a mali by sa objaviť (vrátane argumentácie) vo výslednom rozhodnutí o vyvlastnení.

S podmienkou nevyhnutného rozsahu súvisí aj ďalšia podmienka zakotvená v stavebnom zákone: „vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom“.  Týmto je deklarovaná výnimočnosť procesu vyvlastňovania, ktorá je imanentná tomuto obmedzeniu vlastníckeho práva. Znamená to, že subjekt, ktorý iniciuje vyvlastňovanie, sa musí najskôr pokúsiť o dohodu s vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú potrebuje pre uskutočnenie zamýšľanej činnosti – takýmto pokusom je napr. návrh kúpno-predajnej zmluvy pre vlastníka pozemku (stavby) na danú nehnuteľnosť.

Až vtedy, ak nie je možné získať právo k pozemku alebo k stavbe dohodou či inak, možno pristúpiť k vyvlastneniu. Vyvlastnenie predstavuje totiž poslednú možnosť, ako získať nehnuteľnosti iného vlastníka pre uskutočnenie stavby prípadne inej činnosti vo verejnom záujme.

Neúspech pri pokuse o dohodu treba preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Podľa stavebného zákona sa preukazuje „doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcou požiadavku žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej [stavebným zákonom] a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta“.

V praxi je však preukazovanie bezvýslednosti dohody zvyčajne len formálne. Investor (iný subjekt, ktorý plánuje výstavbu) zašle vlastníkovi pozemku formálny návrh kúpno-predajnej zmluvy, v ktorej mu ponúkne rovnaký výsledok, aký by vlastník dosiahol vo vyvlastňovacom konaní. Návrh zmluvy zvyčajne ani neobsahuje vysvetlenie tohto kroku. Dohoda o práve k pozemku by však mohla inak (v prospech vlastníka) riešiť cenu za nehnuteľnosti, a tiež formu náhrady (pre vlastníka môže byť napr. zaujímavé poskytnúť náhradný pozemok namiesto finančnej náhrady).
Argumentom subjektov, ktoré čerpajú prostriedky na investíciu zo štátneho rozpočtu, je tvrdenie, že nedisponujú náhradnými pozemkami a že pravidlá o hospodárení s prostriedkymi štátneho rozpočtu im neumožňujú ponúknuť a poskytnúť inú (vyššiu) cenu, ako určí znalec vo vyvlastňovacom konaní.
Takýmto postupom je síce naplnené gramatické znenie zákona, nie však aj jeho obsah. Vzhľadom k určitej istote investora, že nehnuteľnosť získa najneskôr pri vyvlastňovacom konaní, ani neexistuje na jeho strane motivácia predísť tomuto kroku a skutočne sa pokúsiť o dohodu s vlastníkom. Táto skutočnosť vyplýva okrem iného aj z nesprávnej aplikácie stavebného zákona stavebnými úradmi, ktoré majú tendenciu stotožňovať účel vyvlastnenia a verejný záujem (viď vyššie uvedený text), a ak možno stavbu podradiť pod niektorý z účelov, automaticky sa predpokladá (hoci nesprávne), že je preukázaný aj verejný záujem.

Keďže z ústavy aj Dodatkového protokolu k Dohovoru jednoznačne vyplýva, že vyvlastnenie je výnimočný inštitút, bolo by potrebné túto skutočnosť realizovať aj v praxi – stavebné úrady by mali skúmať, či sa investor skutočne (a nielen formálne) pokúsil o dohododu s vlastníkom, k tomu by však bolo potrebné zmeniť aj znenie príslušných ustanovení stavebného zákona.

Primeraná náhrada

Dodatkový protokol k Dohovoru neustanovuje, ako sa má určiť výška náhrady pri vyvlastňovaní, opakovane sa však k nej vyjadril Európsky súd pre ľudské práva. Z jeho ustálenej judikatúry je zrejmé, že náhrada musí byť vo výške „rozumne zodpovedajúcej hodnote majetku“ , pričom zároveň vyžaduje, aby náhrada za obmedzenie vlastníckych práv k majetku bola v takej výške, aby bolo možné hovoriť o „spravodlivej rovnováhe medzi rôznymi záujmami prichádzajúcimi do úvahy“. „Otázka proporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom alebo, inými slovami, či bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca.“  Táto rovnováha je narušená, ak sa osobe zbavenej jej majetku uloží „neprimerané bremeno“, spočívajúce v nedostatočnej náhrade. Vyvlastnenie bez vyplatenia čiastky rozumne primeranej hodnote vyvlastneného majetku je neprimeraným zásahom, ktorý by nebolo možné pokladať za oprávnený z hľadiska článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý exces v neprospech vyvlastňovaného z tejto spravodlivej rovnováhy znamená porušenie ustanovení čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Podobne, podľa platnej judikatúry Ústavného súdu SR je neprimeraná náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť porušením princípu rovnosti aj preto, „lebo časť vlastníkov zbavuje dôstojnosti v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože dôstojnosť spočíva prinajmenej v tom, aby platné právo upravilo náhrady za vyvlastnenie tak, aby táto  náhrada bola primeraná so zreteľom na dôstojnosť každého človeka, a tiež primeraná so zreteľom na dôstojnosť všetkých občanov.“ 

Ústavný súd SR však zároveň konštatoval, že „primeranou náhradou je náhrada, ktorá sa síce neposkytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, avšak zásadne vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Ochrana vlastníckeho práva pri vyvlastnení totiž nezahrňuje v sebe aj právo na získanie majetku... Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.“ Ústavný súd dospel k záveru, že ak má byť náhrada primeraná, musí byť v takej výške, aby mohla „zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla“. 

Podľa stavebného zákona sa vyvlastňovanie uskutočňuje za náhradu . Na rozdiel od ústavného znenia, zákonné vymedzenie náhrady neobsahuje prívlastok „primeraná“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o bezvýznamný rozdiel, v skutočnosti sa však vo vyvlastňovacej praxi práve tento rozdiel prejavil ako podstatný.

Stavebný zákon určuje, že náhradu možno poskytnúť v peniazoch, poskytnutím náhradného pozemku, vo vecnom plnení (pri zriaďovaní vecného bremena), prípadne iným spôsobom, ak to ustanovuje osobitný zákon. V praxi sa najviac využíva náhrada v peniazoch, prípadne sa poskytne náhradný pozemok. Náhradu poskytuje ten, na koho prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
            
Náhradný pozemok sa poskytuje vtedy, ak je to možné a ak s tým vyvlastnený súhlasí; v takomto prípade má tento spôsob náhrady prednosť pred náhradou peňažnou. V praxi sa však často stáva, že subjekty, v prospech ktorých sa nehnuteľnosť vyvlastňuje, neposkytnú náhradný pozemok ako náhradu za vyvlastnený, s odôvodnením, že žiadnym takým pozemkom nedisponujú. Stavebný úrad neskúma, či poskytnutie náhradného pozemku bolo v konkrétnom prípade možné alebo nie.

V prípade peňažnej náhrady sa podľa stavebného zákona jej primeranosť určuje „podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom“, pričom trhovou cenou sa rozumie „cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite“. 
Hoci s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva by sa takáto formulácia mohla zdať nadštandardná, v praxi spôsobuje nejasnosti a problémy. Nespĺňa totiž požiadavku vyplývajúcu z judikatúry ústavného súdu „zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla“.

Vlastník nie svojím zavinením príde o majetok, a utrpí tak majetkovú škodu. Je to síce dôsledkom realizácie verejného záujmu, ktorému musí súkromný záujem vlastníka „ustúpiť“, avšak už samotný fakt, že pri vyvlastnení dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva, teda proti vôli vlastníka, je dostatočným vyvážením existencie verejného záujmu.

Aby bola zásadne vyvážená vzniknutá ujma, mala by poskytnutá primeraná náhrada zohľadňovať niekoľko aspektov vyvlastnenia:

  • skutočnú hodnotu vyvlastňovanej nehnuteľnosti v danom čase – majetková ujma vlastníka,
  • skutočnosť, že vlastník je pozbavený svojho práva proti svojej vôli, a teda nemôže realizovať svoje právo slobodne držať a disponovať svojím vlastníctvom,
  • fakt, že vlastník má k predmetu svojho vlastníctva určitý emocionálny vzťah, ktorý treba tiež skúmať a zohľadniť (obzvlášť významné to je v prípade vyvlastňovaných bytov a domov) – nemajetková emocionálna ujma, a
  • v konečnom dôsledku aj skutočnosť, že vlastník nemôže rozhodovať o náhrade a jej výške, ktorú za svoju nehnuteľnosť dostane.

Trhová cena tieto skutočnosti nemateriálnej povahy vôbec nezohľadňuje, preto sa javí poskytovanie náhrady vo forme „trhovej ceny“ ako nedostatočné.

V súvislosti s výškou náhrady a jej zisťovaním je potrebné analyzovať aj predchádzajúci právny stav, platný do 30. októbra 2003, pretože jeho rezíduá majú dopad aj na súčasnosť.

Do tohto termínu sa náhrada určovala „vo výške ceny zistenej podľa osobitných predpisov“, ktorým bola vyhláška Ministerstva financií SR o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov. Vyhláška Ministerstva financií SR určovala ceny za vyvlastnené nehnuteľnosti statickým spôsobom, pričom cena takto vypočítaná sa od roku 1991 do konca októbra 2003 nijako nezmenila, napriek tomu, že skutočná hodnota nehnuteľností na trhu niekoľkonásobne vzrástla.

Ústavný súd SR sa už v roku 1996 vyjadril k určovaniu náhrad za vyvlastňovanie podľa tejto vyhlášky a podľa jeho názoru nezohľadňovala „princíp spravodlivosti za strpenie trvalého odňatia vlastníckeho práva na danom mieste a v danom čase, pretože ju [náhradu] ustanovuje statickým spôsobom, t.j. bez ohľadu na pohyb cien pozemkov na trhu. Výška náhrady, ktorá bola spravodlivá a dôstojná pre určitý pozemok v určitom čase, nemusí byť taká neskôr, keď trhové ceny pozemkov značne stúpnu.“

Napriek tomu, že ústavný súd sa vyjadril, že náhrady zistená na podklade citovanej vyhlášky nie je spravodlivá a dôstojná, táto vyhláška sa používala ako jediný základ pre výpočet náhrady za vyvlastňované nehnuteľnosti až do 30. októbra 2003, teda ešte viac ako sedem rokov po citovanom náleze ústavného súdu. Inými slovami, štát viac ako sedem rokov toleroval neústavný stav.

V tejto súvislosti je prinajmenšom prekvapivý iný nález ústavného súdu z roku 2001. V odôvodnení nálezu pri rozhodovaní o súlade právnych predpisov ústavný súd konštatoval, že „vyhláška [č. 465/1991 Zb.] tiež predstavuje právny predpis, použitím ktorého sa určuje aj primeraná náhrada za ujmu spôsobenú vlastníkovi v dôsledku prechodu jeho vlastníckeho práva na iného proti jeho vôli“, a ďalej „z uvedeného vyplýva, že keďže sa pri oceňovaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách používa vyhláška č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a pretože použitím jej ustanovení sa dosahuje primeraná náhrada v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľov ...“ . Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd svojím spôsobom legitimizoval postup zisťovania náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti podľa citovanej vyhlášky, hoci niekoľko rokov predtým sa vyjadril opačne. Vzhľadom k tomu, že od roku 1996 sa právny stav nezmenil (nezmenilo sa znenie vyhlášky, rovnako ani znenie ústavy v tomto bode), a tiež vzhľadom k tomu, že skutkový stav – teda cena nehnuteľností – sa zmenil v neprospech citovanej vyhlášky, javí sa toto rozhodnutie ústavného súdu ako veľmi problematické a v rozpore so svojou predchádzajúcou judikatúrou, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Pochybnosti o citovanom náleze ústavného súdu z roku 2001 potvrdzuje aj ďalší nález ÚS SR z 13. mája 2004 . Predmetom konania v tejto veci bol skúmanie súladu niektorých ustanovení citovanej vyhlášky č. 465/1991 Zb. s čl. 20 ods. 4 ústavy. Ústavný súd v tejto veci konanie zastavil, s odôvodnením, že citovaná vyhláška medzičasom stratila platnosť.  V odôvodnení sa však okrem iného uvádza, že citovaná vyhláška bola vydaná na základe splnomocňujúceho ustanovenia v zákone o cenách z roku 1991  a splnomocňujúceho ustanovenia v zákone o pozemkových úpravách rovnako z roku 1991 , pričom zákon o cenách z roku 1991 bol zrušený ako celok v roku 1996 novým zákonom o cenách, ktorý však neobsahoval splnomocňovací odkaz na citovanú vyhlášku.  V slovenskom právnom poriadku sa vykonávacie právne predpisy (vyhlášky, výnosy) vydávajú iba v medziach zákona, a teda „ak zákonodarca abroguje zákon alebo ak pri derogácii zruší aj splnomocňovaciu blanketu zákona a ak prostredníctvom derogačnej klauzuly výslovne nezruší vykonávacie právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku zániku platnosti a účinnosti zákona, na vykonanie ktorého boli vydané. Ak zanikne účinnosť zákona, zaniká aj vykonávacia funkcia podzákonného právneho predpisu, ktorý už sám osebe nemôže vykonávať zákon, ktorý bol zrušený a neplatí.“ Z uvedeného tvrdenia ústavného súdu teda jednoznačne vyplýva, že ak bol zrušený zákon, na vykonanie ktorého bola vyhláška vydaná, implicitne sa rušia aj všetky právne predpisy od neho odvodené, pričom podľa tvrdenia ústavného súdu k ich zániku nie je potrebné výslovné zrušenie. Inými slovami, keďže s účinnosťou od 01. apríla 1996 bol zrušený zákon o cenách z roku 1991, bola zároveň s ním zrušená aj vyhláška, na základe ktorej sa určovali náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti. Povedané slovami ústavného súdu: „z uvedeného zároveň vyplýva, že na iné účely ako na oceňovanie pozemkov pri pozemkových úpravách [tým vyvlastňovanie rozhodne nie je] nie je možné vyhlášku o cenách od 1. apríla 1996 uplatňovať“.

Z citovaného rozhodnutia však pre prípady vyvlastňovania vyplýva závažný záver: za nehnuteľnosti vyvlastnené v čase od 1. apríla 1996 až do 30. októbra 2003 (spolu sedem rokov a sedem mesiacov) bola ich vlastníkom poskytnutá náhrada, ktorá nielenže bola nespravodlivá a neprimeraná, a tým aj neústavná (aplikujúc zásady Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež Ústavy SR), ale bola zisťovaná na základe neplatného a neúčinného právneho predpisu. Žiadne z týchto vyvlastňovacích rozhodnutí nebolo ku dnešnému dňu (november 2004) zrušené ani zmenené z tohto dôvodu. Slovenská republika tak toleruje a akceptuje, že vyvlastňovanie v období viac ako sedem rokov bolo nezákonné a neústavné.

NIEKOĽKO POZNÁMOK ku kauze vyvlastňovania pozemkov v súvislosti so stavbou závodu na montáž automobilov v Žiline pre spoločnosť KIA Motors Corporation a stavby závodu na výrobu automobilových súčiastok a modulov v Žiline pre spoločnosť Hyundai Mobis (ďalej aj „automobilka KIA – HYUNDAI“):

Najsledovanejšia kauza v oblasti vyvlastňovania v roku 2004 súvisí s prípravou pozemkov pod pripravovanú automobilku KIA – HUYNDAI. Kauza je charakteristická už od jej začiatku viacerými kritickými až problémovéými skutočnosťami: výška náhrady poskytovaná za vyvlastňované pozemky, preukazovanie existencie verejného záujmu, odvážanie ornice z pozemkov bez súhlasu ich vlastníkov, a pod.

Výška náhrady za vyvlastnenie bude určená na základe znaleckého posudku. Vo veci bolo vypracovaných viacero znaleckých posudkov a úlohou stavebného úradu bude rozhodnúť, akú cenu za vyvlastňovanú nehnuteľnosť možno považovať za primeranú náhradu. V zmysle vyjadrení citovaných v médiách, vzhľadom na pracnosť a zdĺhavosť procesu vyvlastnenia budú vlastníci pozemkov motivovaní, aby predmetné pozemky radšej dobrovoľne predali a nečakali až na vyvlastňovanie. Podľa vyjadrení ministra hospodárstva SR Pavla Ruska dostanú takíto vlastníci najvyššiu cenu z troch znaleckých posudkov. Naopak, tí, ktorí budú vyvlastnení, dostanú údajne za svoje parcely najnižšiu z cien stanovených znaleckými posudkami. Takéto vyjadrenia sú neprípustné.
Predovšetkým, je to stavebný úrad a nie minister hospodárstva, kto rozhoduje o výške náhrady za vyvlastňované nehnuteľnosti, pričom o tom rozhoduje v riadnom konaní za účasti všetkých účastníkov konania (t.j. vyvlastňovaných vlastníkov pozemkov). Navyše, ak by naozaj stavebný úrad postupoval v zmysle vyššie citovaného vyhlásenia, postupoval by v rozpore s ústavou – len ťažko by totiž zdôvodnil, že náhrada za vyvlastňovaný pozemok poskytnutá iba vo výške najnižšej znaleckej ceny je primeranou náhradou.

Ďalšie otázky vyvoláva preukázanie existencie verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov pre výstavbu automobilky KIA – HYUNDAI. Vláda SR rozhodla, že „uskutočnenie stavby závodu na montáž aubomobilov v Žiline pre spoločnosť KIA Motors Corporation a stavby závodu na výrobu automobilových súčiastok a modulov v Žiline pre spoločnosť Hyundai Mobis je vo verejnom záujme“ . Takéto uznesenie prijala vláda v zmysle zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií , čo znamená, že vláda rozhodla, že výstavba automobilky KIA – HYUNDAI je „významnou investíciou“. Inými slovami, vláda týmto rozhodnutím vytvorila dôvod na vyvlastnenie pozemkov pre automobilku, pretože uskutočnenie stavieb, ktoré su významnou investíciou, je jedným z účelov, pre ktoré možno vyvlastniť.

Ako sa uvádza v texte vyššie, hoci vláda rozhodla, že výstavba automobilky je vo verejnom záujme, neznamená to, že stavebný úrad má už automaticky za preukázanú existenciu verejného záujmu na vyvlastnení. Povinnosťou stavebného úradu je totiž skúmať a dokladovať existenciu verejného záujmu. Vyjadrenia predstaviteľa stavebného úradu však nasvedčujú tomu, že takýto postup nemožno očakávať: „podľa nás sú splnené všetky podmienky, aby sme súhlasili s vyvlastnením“, tvrdí vedúci oddelenia územného plánovania a stavebného poriadku na stavebnom úrade v Žiline ešte skôr, než začali vyvlastňovacie konania , ktorý – odvolávajúc sa na uznesenie vlády - má za preukázanú aj existenciu verejného záujmu. Som presvedčená, že takýto postoj stavebného úradu, je v rozpore s ústavným a zákonným rámcom vyvlastňovania, ako je vymedzený v Slovenskej republike.

Záver

Vyvlastnenie predstavuje spoločnosťou akceptovaný zásah do jedného zo základných práv a slobôd. Je to výnimočný inštitút, ktorý predpokladá bezpodmienečné splnenie vyššie uvedených podmienok. Vyvlastňovaný vlastník nehnuteľností si nemôže vybrať, či si ponechá vlastníctvo k dotknutej nehnuteľnosti alebo nie, mocenským rozhodnutím štátneho orgánu je jeho základné právo obmedzené absolútnym spôsobom s trvalými následkami.
Problémom v praxi je jednak nejasná a nedostatočná zákonná úprava, ale predovšetkým nesprávna aplikácia právnych predpisov (stavebného zákona, ústavy, Dodatkového protokolu k Dohovoru) stavebnými úradmi, čo sa prejavuje v chybách pri rozhodovaní o vyvlastnení, a to vo vzťahu ku všetkým štyrom ústavným podmienkam vyvlastnenia.

Použitá literatúra

  • CAMERON, I.: Úvod do Európskeho dohovoru o ľudských právach. Bratislava, Vydavateľstvo VEDA, 2000
  • ČAPEK, J.: Evropský soud a Evropská komise pro lidská práva: Přehled judikatury a nejzávažnějších případů. Vzory podání. Linde Praha a.s., 1995
  • ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin, Matica slovenská, 1997
  • PAVLÍČEK, V. a kol: Ústava a ústavní řád České republiky. Komentář. 2. díl: Práva a svobody. Linde Praha a.s., 1999
  • PLANK, K. a kol.: Občianske právo s vysvetlivkami. 1. zv. Bratislava, Iura Edition, 1996 – 1997.
  • PRŮCHOVÁ, I. – CHYBA, J.: Omezení vlastnického práva k pozemku z důvodu obecného zájmu. Masarykova univerzita, Brno, 1998.
  • VRCHA, P.: Soukromoprávní vztahy v judikatuře Ústavního soudu České republiky. Judikáty k občanskému soudnímu řádu, občanskému zákonníku, obchodnímu zákonníku, zákonníku práce a zákonu o rodině. Linde Praha a.s., 2000

Úradné dokumenty

I/18 Prešov, Levočská - Obrancov mieru križovatka, most, stavebné povolenie

Rozhodnutie Okresného úradu Prešov, Odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, číslo OU-PO-OCDPK-2017/007147-04 zo dňa 17. 2. 2017.

Diaľnica D1 Prešov západ - Prešov juh, oznámenie o začatí konania o predĺžení platnosti stavebného povolenie

Verejná vyhláška, ktorou sa oznamuje začatie konania o predĺžení stavebného povolenia, č. j. 10424/2017/SCDPK-C240/12922 zo dňa 16. 2. 2017 pre stavbu "Ďiaľnica D1 Prešov západ - Prešov juh".

I/18 Prešov, Levočská - Obrancov mieru, Úprava trolejového vedenia, oznam o začatí stavebného konania

Verejná vyhláška, ktorou Prešovský samosprávny kraj, Úrad Prešovského samosprávneho kraja, Odbor dopravy, oznamuje začatie stavebného konania a nariadenia ústneho konania, č. j. 02416/2017/OOD-002 zo dňa 10. 2. 2017 pre stavbu...

Poznámky k zákonom

Môže súd nariadiť stavebnému úradu vykonanie štátneho stavebného dohľadu?

Žalobca podal obci Hodruša-Hámre, ako príslušnému stavebnému úradu,žiadosť o prešetrenie legálnosti...

Môže mi úrad doručiť zásielku, ak dlhodobo nie som doma?

Pri doručovaní úradných rozhodnutí v správnom konaní sa často stretávam s takzvanou fikciou...

Neoznámenie trestného činu. Povinnosť oznámiť trestný čin. Mám takú povinnosť alebo nie?

Som povinný oznámiť trestný čin alebo podozrenie z trestného činu? Kedy nie som povinný oznámiť...

Výkup pozemkov na obchvat: Nechcel čakať, vyplatia ho skôr

Národná diaľničná používa dvojaký meter, tvrdia vlastníci.

Dopravný expert: Nechoďme do diaľnic v polovičnom profile

Podobná diskusia o doprave, akú zažíva Prešov, čaká aj iné mestá. Obchvat Prešova sa prehodnocuje a...

Ani päťdesiat úradných pečiatok vám nepomôže, keď si niekto spomenie, že práve váš dom je treba chrániť pre budúce generácie

Mal by štát zrušiť povolenie na zbúranie funkcionalistickej vily v pražských Petřinách? Hosťami...

Na prebratie zásielky bude viac času

Úradná zásielka adresovaná občanovi napríklad zo stavebného úradu je považovaná za doručenú na...

Jarovce sa odvolali proti rozhodnutiu o vyvlastnení pozemkov pre diaľnicu D4

Obec už časť pozemkov pod diaľnicu NDS predala, ďalšie pozemky potrebuje z dôvodu, že zmeny a...

Pozemkové úpravy a ochrana pôdy

Motto: Bohatý hospodár nepredáva svoj majetok.

Prvé kilometre - video dokument o stavbe diaľnice D1 z roku 1970

Nad všetky očakávania intenzívny rast dopravy v mestách a na cestách vyžaduje nevyhnutne stavbu...