Štyria z ministrov delegátov

Zdroj: Marián Leško, etrend.sk

Miliardári z pozadia strany delegovali svojich ľudí aj do druhej vlády Roberta Fica

V čase, keď ešte strana Smer-SD nebola vo vláde a ani jej predseda premiérom, Vladimír Mečiar povedal vetu, ktorá sa často cituje: „Politiku Smeru budú ovplyvňovať miliardári z ekonomického pozadia strany, lebo jedna vec je, čo politik hovorí, a druhá, čo mu miliardári dovolia.“

Roky prvej vlády Roberta Fica silno svedčia v prospech názoru, že predseda HZDS-ĽS si v tomto prípade nevymýšľal. Mečiarova veta bola prorocká, lebo nestratila svoju platnosť v roku 2006, ale ani po marcovom hlasovaní 2012.

Tri skupiny ministrov

Keby sa po 10. marci robila anketa, kto je najvplyvnejší muž v štáte, šéf Smeru by ju vyhral ešte s väčšou prevahou ako samotné voľby. Komentátor Štefan Hríb nebol sám, kto si všimol, že druhá vláda R. Fica môže byť iná ako prvá, „pretože Smer je menej závislý od mecenášov“, keďže za voľby dostane od štátu viac ako dvadsať miliónov eur. Hoci Smer a jeho predseda sú voličsky a politicky silní ako nikto pred nimi, zloženie vlády tomu akosi nezodpovedá.

V druhom Ficovom kabinete sú tri skupiny ministrov – prvú tvoria politici z vedenia strany. Podpredsedovia a generálny manažér dostali ministerské kreslá, lebo tvoria najužší tím svojho predsedu. Druhú skupinu predstavujú technokrati – kompetentní ľudia, ktorí sa hľadali na konkrétnu funkciu. Tretiu tvoria osoby, pre ktoré sa funkcie vo vláde dlho a obťažne hľadali. Kvôli jednému nová funkcia ešte len vznikne. Pre troch ďalších ministrov je príznačné, že sú vo svojich rezortoch začiatočníci. Martin Glváč sa donedávna zaoberal rezortom obrany asi tak ako Ľubomír Jahnátek pôdohospodárstvom a Ján Počiatek dopravou.

Okrem politikov a technokratov sú tak vo vláde aj ministri delegáti. Ministri, ktorí sa tam dostali nielen preto, že ich premiér nominoval, ale najmä z toho dôvodu, že ich tam niekto delegoval. Ide o osoby, ktoré – ako sa zhodli aktivisti od Eduarda Chmelára až po Zuzanu Wienk – vo vláde byť nemali „vzhľadom na minulé škandály alebo problémy či zlé hospodárske výsledky“. Keďže tam sú, ich delegačné pozadie je zjavne silnejšie ako to, čo ich pre pôsobenie v kabinete diskvalifikuje. Hoci celkový počet ministrov delegátov vo vláde ešte nie je úplne známy, štyria v ich zozname sú nespochybniteľní.

Delegát Jahnátek

Keď sa v lete 2006 stal Ľ. Jahnátek ministrom hospodárstva, okamžite sa začalo hovoriť o jeho spoločnej minulosti s podnikateľom Jurajom Širokým. Bol totiž generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva Plastiky Nitra v čase, keď tento podnik po kupónovej privatizácii pripadol fondom J. Širokého.

Neskôr vyšlo najavo, že v čase, keď boli v Plastike obaja, „odišli“ z firmy na zahraničné účty milióny korún, a to rôznym osobám a sprostredkovateľom. Vyšetrovatelia Úradu boja proti korupcii zistili, že „služby, ktoré mali vykonať títo sprostredkovatelia, v skutočnosti (...) nikdy nevykonali a taktiež sa zistilo, že niektorí sprostredkovatelia o existencii takých zmlúv vôbec nevedeli, nikdy takéto zmluvy nepodpísali a žiadne finančné prostriedky od spoločnosti Plastika Nitra nedostali“. Plastike vznikla škoda za vyše 62 miliónov korún (vyše dva milióny eur), ale trestné stíhanie bolo zastavené, pretože bolo „neprípustné pre premlčanie“.

Hoci Ľ. Jahnátek vyhlasoval, že „svoj vzťah k pánovi Širokému by som hodnotil skôr negatívne ako pozitívne“, jeho personálne rozhodnutia svedčili o opaku. Výberová komisia ministerstva rozhodla, že desatinu z fondov, ktoré poskytol Brusel na podporu podnikových inovácií, dostane nitrianska Plastika. Firma J. Širokého tak prišla k 150 miliónom korún (takmer päť miliónov eur).

Od spoločnosti bit-Studio, ktorá patrila do portfólia tohto miliardára, objednalo ministerstvo modernizáciu počítačov, ale zmluvu odmietlo sprístupniť. Keď túto zákazku skontroloval Národný kontrolný úrad (NKÚ), skonštatoval, že ministerstvo pri nej porušilo hneď tri zákony – o verejnom obstarávaní, o účtovníctve i o finančnej kontrole.

To, ako sa stal Ľ. Jahnátek ministrom v druhom Ficovom kabinete, pripomína spôsob, ako sa stal profesorom. Hoci bádal v odbore makromolekulárnej chémie, profesúru získal v odbore elektroenergetiky. Manažér veľkých priemyselných podnikov sa stal ministrom pôdohododárstva. Premiér R. Fico to odôvodnil tak, že v pôdohospodárstve má vraj robiť „rovnakú regulačnú politiku vo vzťahu k potravinám, ako robil pri energiách“. Vydávať ministrovu regulačnú politiku z rokov 2006 až 2010 za úspech, je rovnako „odvážne“, ako nominovať Ľ. Jahnátka za šéfa rezortu pôdohospodárstva.

Delegát Vážny

Aj Ľubomír Vážny dostával po svojom prvom nástupe do vlády veľa otázok, ktoré sa týkali konkrétneho podnikateľa. V jeho prípade išlo o Vladimíra Poóra. Minister dopravy vtedy povedal: „Poznáme sa 45 rokov. Chodili sme spolu do školy, sme kamaráti z detstva. Na začiatku funkčného obdobia sme sa dohodli, že sa nebudeme stretávať, aby nás nespájali, že mu dohadzujem nejaké štátne zákazky.“ Faktom však je, že spoločnosti V. Poóra sa na nepriazeň rezortu Ľ. Vážneho sťažovať nemohli.

Bratislavské letisko, ktoré vláda R. Fica s takou námahou zachránila pred privatizáciou, malo zvláštny osud – zostalo síce štátne, ale fakticky bolo V. Poóra. Keď si Ján Figeľ ako nástupca Ľ. Vážneho zistil skutkový stav, skonštatoval: „Ficova vláda dostala letisko do područia firiem a záujmov V. Poóra, pričom štát a celá spoločnosť znášajú náklady.“ Tento trnavský podnikateľ však nebol jediný, v koho prospech sa Ľ. Vážny angažoval.
Po prevzatí úradu, v auguste 2006, vyhlásil: „Budovanie a financovanie diaľnic cez PPP nie je potrebné. Diaľnice cez PPP sú o päťdesiat až sedemdesiat percent drahšie ako bežné investície od štátu.“ V druhej polovici svojho funkčného obdobia robil všetko, aby PPP presadil práve také predražené, ako o nich hovoril.

Ministerstvo dopravy s odstupom rokov skonštatovalo, že keby sa prvý a tretí balík PPP zrealizovali tak, ako boli pripravené za ministra Ľ. Vážneho, štát by za výstavbu, prevádzku, údržbu a financovanie diaľnic za tridsať rokov zaplatil celkove sedemnásť miliárd eur. Z toho by len náklady na financovanie, čiže úroky, bankové poplatky a dividendy tvorili spolu vyše desať miliárd eur. Faktom je, že súčasťou konzorcia, ktoré malo PPP diaľnicu stavať, bol aj Váhostav J. Širokého.

V záujme toho, aby vláda uprednostnila PPP diaľnicu, rezort dopravy vedený Ľ. Vážnym zmanipuloval analýzu, ktorú vypracovala spoločnosť Wood & Company. Aby vláda dostala na rokovanie materiál, v ktorom sa zavádzajúco tvrdilo, že PPP diaľnica bude len o 29 miliónov eur drahšia ako klasická, bolo „potrebné“ urobiť v analýze 76 neopodstatnených zmien. V októbri minulého roku vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii vzniesol preto obvinenie voči jednej osobe „za pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu“.

Minister dopravy bol zodpovedný aj za tender na elektronické diaľničné mýto. Vyhralo ho konzorcium, ktoré za jeho realizáciu žiadalo o dvesto miliónov eur viac ako konkurenti, ktorí boli zo súťaže vyradení. Súčasťou víťazného konzorcia bola firma Ibertax – jej pôvodne nejasné vlastnícke pozadie sa časom prejasnilo natoľko, že sa potvrdilo prepojenie na finančnú skupinu J&T.
Ľ. Vážny v prvej Ficovej vláde zodpovedal za mimoriadne závažné kauzy, pri ktorých štátny orgán (pod jeho vedením) nekonal vo verejnom záujme. V druhej vláde R. Fica má dostať na starosť práve realizáciu najväčších projektov.
„Moja úloha bude spočívať najmä v ich ľahšej priechodnosti a spustení,“ povedal budúci podpredseda vlády. Ak ich bude spriechodňovať a spúšťať tak ako v rokoch 2006 až 2010, jeho delegovanie do vlády splní svoj účel.

Delegát Počiatek

J. Počiatek v roku 2006 kandidoval za Smer, lebo ho na to nahovoril jeho priateľ a obchodný spoločník Robert Kaliňák. Hoci vo voľbách získal len 597 preferenčných hlasov, obsadil jeden z najdôležitejších postov vo vláde. Dva roky vykonával funkciu ministra financií bez väčších škandálov. Pri prechode na euro, niekoľko dní pred zmenou centrálnej parity, sa v Monaku stretol s predstaviteľmi spoločnosti J&T, ktorá na tejto zmene zarobila milióny. Hoci bolo jasné, že hlavným problémom nie je pobyt J. Počiatka na jachte finančníkov, ale fakt, že mohlo dôjsť k úniku informácií, premiér R. Fico potrestal svojho ministra „žltou kartou“ za návštevu. Stalo sa to po verejnom vystúpení predstaviteľov J&T, ktorí vyhlásili, že podľa nich by J. Počiatek nemal byť odvolaný.

V júni 2008 R. Fico vyhlásil, že ak minister ešte raz zlyhá, „tak mu zlomím väzy“. O päť mesiacov neskôr, keď sa J. Počiatek ako šéf rezortu dopustil nadštandardne veľkého zlyhania, premiér si na lámanie jeho väzov ani nespomenul.

Ministerstvo financií s veľkým pochopením akceptovalo, že štátna akciová spoločnosť Tipos prehrala osem rokov trvajúci súdny spor. Minister ani len nepomyslel na to, aby využil mimoriadny opravný prostriedok, ktorým bolo dovolanie generálneho prokurátora. So zahraničnou spoločnosťou, ktorá mala preukázateľné personálne väzby na finančnú skupinu J&T, podpísal osobitnú zmluvu o odškodnení a na účet „cyperskej“ firmy poslal takmer päťsto miliónov korún (16,6 milióna eur). Keď sa prvá Ficova vláda chcela vyhnúť megaškandálu, musela prijať rozhodnutie, ktorým konanie ministra zásadne skorigovala. Keby nezasiahla, J. Počiatek by štátne peniaze poslal na súkromné účty do zahraničia. Napriek tomu, že šéf rezortu zlyhal, zostal na svojom mieste.

Ako minister dopravy v druhej Ficovej vláde bude okrem iného rozhodovať aj o nových mýtnych sadzbách, pričom finančnej skupine, pre ktorú mal byť aspoň dvakrát odvolaný, bude na výške týchto sadzieb mimoriadne záležať. Okolnosť, že sa na takomto kľúčovom poste objavil práve J. Počiatek, nasvedčuje tomu, že záujem o jeho delegovanie bol enormný.

Samodelegát Glváč

Dlhoročný predseda bratislavskej krajskej organizácie Smeru sa od kolegov delegátov v jednom ohľade odlišuje. M. Glváč je v tandeme s Fedorom Flašíkom zakladajúcim členom strany. V spise Gorila sa o ňom hovorí dokonca ako o jednom z utajených akcionárov (hlavných sponzorov) Smeru. Preto sa v jeho prípade dá hovoriť nielen o delegovaní, ale aj o sebadelegovaní do vlády.

Ako spoločník F. Flašíka sa M. Glváč podieľal na všetkom, na čom profitoval jeho známejší partner. Pamätný je predovšetkým profit, ktorý ako spoločníci firmy Donar získali z vládnuceho HZDS. Na rozdiel do M. Glváča, ktorý podstatu a charakter tohto profitu znejasňoval, F. Flašík ju vonkoncom neskrýval: „Fakt, že väčšinu lukratívnych zákaziek od HZDS získal Donar, je neodškriepiteľný. Bol to klientelizmus či lobizmus, nazvime to tak. Priznávam, že keby HZDS voľby nevyhralo, nemám nič.“ Vďaka zmluve, ktorú Donar uzavrel s Investičnou a rozvojovou bankou, získali od slovenských daňových poplatníkov 104 miliónov korún (3,5 milióna eur) ako kompenzáciu za jej zrušenie.

Po voľbách v roku 2002 to viackrát vyzeralo tak, že po F. Flašíkovi stratí svoj vplyv v strane aj M. Glváč. Najbližšie k pádu mal v decembri 2009, keď šéf Smeru ohlasoval, že po bratislavskom neúspechu Vladimíra Bajana v regionálnych voľbách budú nasledovať personálne dôsledky. Generálny manažér strany Ján Richter vtedy ukázal prstom priamo na M. Glváča: „Politickú zodpovednosť nesie bratislavský krajský predseda.“ Napriek tomu k zmene na poste krajského šéfa neprišlo.

Predseda strany mu strpel aj to, že ako štátny tajomník ministerstva výstavby pomáhal rodine Manovcov, aby mohla dokončiť veľkú skládku v centre Pezinka. O Jánovi Manovi mladšom, ktorý sa stal aj s jeho podporou šéfom stavebného úradu, keď ten vydal územné rozhodnutie o skládke, M. Glváč povedal: „Je to vynikajúci odborník a keby sme mali v štátnej správe sto takých ľudí, musel by štát tlieskať.“

Krajský šéf prežil vo funkcii nielen stranícku, ale aj majetkovú kauzu. Firma L-M Real, spojená s M. Glváčom (s jedným z jej spolumajiteľov podnikal v troch firmách, druhá spolumajiteľka bola jeho priateľkou a podnikala s jeho otcom), získala za zvláštnych, dobre organizovaných okolností, pozemky v Čiernej Vode pri Bratislave. Za necelé dva milióny korún (takmer 66-tisíc eur) nadobudla pozemky v trhovej hodnote pol miliardy korún (16,6 milióna eur). Pretože zverejnené informácie boli veľmi pôsobivé, strana Smer vydala vyhlásenie, že „akékoľvek podnikateľské alebo iné aktivity člena Smeru-SD sú jeho súkromnou záležitosťou“.

Redaktorovi Marekovi Vagovičovi vtedy M. Glváč povedal, že sa s predsedom stretol, že si ho R. Fico vypočul, ale „nijako to nehodnotil“. Dnes, s odstupom času, keď si detaily prípadu už len málokto pamätá, M. Glváč hovorí: „Ja nemôžem za to, že nejaká kolegyňa advokátka niečo robila.“

Na ministerstvo obrany, o ktorom sa dlhé roky traduje, že je rezortom kšeftov, príde krajský predseda Smeru, zakladajúci člen strany, ktorý – pokiaľ išlo o kšefty – uspel v každej pozícii, v ktorej doteraz pôsobil. Je málo pravdepodobné, že „zlyhá“ akurát v tej najvyššej, do ktorej sa v súčasnosti dostal.