Slobodne vnútené vyvlastňovanie

Zdroj: SME Online

Fungovanie slobodnej spoločnosti je založené na existencii súkromného vlastníctva a výmenných vzťahov, pričom prvé podmieňuje druhé. Slobodná výmena je základom rastu blahobytu, bohatstva a uspokojenia potrieb obyvateľov. V takejto výmene každý získava vyššiu hodnotu, než akej sa vzdáva, a vďaka tomu rastie jeho osobný blahobyt a tým aj blahobyt celej spoločnosti.

Naopak, donucovanie prostredníctvom štátu na uskutočnenie výmeny nie je pre obe strany najvýhodnejšie a v konečnom dôsledku znižuje blahobyt jednotlivca, pretože ho núti uskutočniť obchod, ktorý by sa inak nekonal. V tomto prípade získava záujmová skupina na úkor ostatných obyvateľov. Porušovanie vlastníckych práv a používanie donucovacieho mechanizmu v podaní štátnych orgánov možno v súčasnosti pozorovať na príklade vyvlastňovania pozemkov v tzv. verejnom záujme v súvislosti s investíciou Kia Motors alebo s avizovaným vyvlastňovaním pre diaľnicu Bratislava - Košice.

Americký profesor ekonómie Bruce L. Benson, ktorý sa zaoberá problematikou vlastníckych práv, v nasledujúcom príklade zrozumiteľne načrtol rozdiel medzi slobodnou a vynútenou výmenou z hľadiska prosperity jednotlivca a spoločnosti:

Predpokladajme, že existuje osoba A, ktorá chce získať do vlastníctva pozemok momentálne patriaci osobe B. Existujú dva spôsoby, ktorými môže A získať tento majetok. Jedným je vyjednávanie v snahe dosiahnuť vzájomne výhodnú výmenu. Druhým spôsobom je nátlak (donútenie), keď A má moc vnútiť transfer alebo možnosť vyzvať niekoho, kto túto právomoc má. Predpokladajme, že A si cení pozemok na x korún, B na y korún. Ich ohodnotenia sú odlišné, preto hľadajú vzájomne výhodné podmienky. Dohodnú sa napríklad na cene z, s ktorou sú spokojní obaja.

Ak sa A rozhodne pre druhú možnosť, ako získať pozemok, vynaložením určitých nákladov na lobistov, úplatok alebo inú metódu ovplyvnenia, prinúti rozhodujúcich ľudí rozhodnúť, že činnosť, ktorú sa chystá uskutočňovať v danom mieste, je vo "verejnom záujme" - vzniknú nové pracovné miesta a zvýši sa daňová základňa v regióne.

Miestne úrady sa rozhodnú vyvlastniť pozemok a predať ho pod trhovú hodnotu, pretože sú presvedčené (alebo to tvrdia), že projekt bude prospešný pre verejnosť. Úradný oceňovateľ stanoví hodnotu "správnej kompenzácie" na úrovni oveľa menšej, ako je trhová cena. Výsledkom transferu z hľadiska pozemku, rovnako ako v prvom prípade, je jeho vyššia úžitková hodnota. Avšak z pohľadu osoby B a daňovníkov, ktorí zaplatili rozdiel medzi kompenzačnou platbou a trhovou cenou, ide o zhoršenie v porovnaní so slobodnou výmenou.

Sporným bodom je tendencia podhodnocovania pri vynútených predajoch, keď cenový odhadca nemôže určiť hodnotu, ktorú prikladá majetku jeho vlastník, osoba B. Hodnota majetku vyplýva zo subjektívnych potrieb a postojov jednotlivca a preto môže byť pre vlastníka výrazne odlišná od hodnoty, ktorú majetku prikladá jeho nový nadobúdateľ či odhadca.

Pri vynútenom predaji sa subjektívne preferencie ignorujú. Právomoc vyvlastnenia umožňuje štátu vyvíjať tlak na vlastníka. Ten dostane cenu nižšiu ako v prípade slobodnej výmeny.

Martin Rojko, autor je geografom