Prečo nevyvlastňovať vo verejnom záujme

Zdroj: Roháč, leblog.cz

K napísaniu tohto postu ma viedlo - okrem pochopiteľného tlaku cteného kolegu Kuhna, ktorému sa týmto za svoje odmlčanie ospravedlňujem - oboznámenie sa s pomerne zábavnou kauzou Lost Liberty Hotel. Táto je reakciou na prípad Kelo v. New London, v ktorej Najvyšší súd rozhodol, že je ústavné, aby vyvlastňovanie vo verejnom záujme bolo vykonávané v prospech súkromných investičných projektov. Skupina občianskych aktivistov potom pripravila projekt, podľa ktorého by sa dom sudcu Najvyššieho súdu Davida Soutera, ktorý v hlasovaní podporil toto rozhodnutie, stal hotelom. Ako hotel by slúžil spoločensky hodnotnejšiemu účelu, než len ubytovaniu sudcu a jeho rodiny. Nech tento prípad dopadne akokoľvek, kolegov z klasicko-liberálneho či libertariánskeho prostredia určite nemusím presviedčať o tom, že vyvlastňovanie vo verejnom záujme je druhom verejnej politiky, ktorý by nás nemal tešiť. Existuje však pomerne veľký okruh ekonómov a právnikov, ktorý proti vyvlastňovaniu vo verejnom záujme nenamietajú. Myslím si preto, že náš odpor voči nemu by mohol byť niekedy trochu artikulovanejší, aby sme mali šancu osloviť i týchto, inak často veľmi rozumných, kolegov.

Niekedy si totiž vyberáme tú ľahšiu cestu argumentácie. Spochybníme verejný záujem ako taký a povieme, že vždy keď dochádza k narušeniu vlastníckych práv, tak je na tom zasiahnutá strana horšie a keďže je nám neprípustné vykonávať interpersonálne porovnávania úžitku, tak nemôžeme povedať, že si spoločnosť vyvlastnením polepšila. Na mňa táto argumentácia pôsobí ako celkom dostatočná a po vypočutí takého argumentu som ochotný debatu uzavrieť. Neviem ale do akej miery platí niečo podobné pre mnohých našich kolegoch. Nie je totiž celkom neopodstatnené, ak nám namietnu, že môžu existovať situácie v ktorých by „víťazi" prípadného vyvlastnenia mohli potenciálne kompenzovať „porazených" a v dôsledku toho by vyvlastnenie zvýšilo spoločenskú hodnotu statkov (jedinou prekážkou pre skutočnú kompenzáciu sú transakčné náklady). Inými slovami, je predstaviteľné, že zisk „víťazov" je v peňažnom vyjadrení vyšší než strata „porazených." Nie, nemyslím si, že toto kritérium je správnym kritériom pre normatívne hodnotenie verejnej politiky, veľa iných ľudí si to ale myslí. A ak chceme týchto ľudí osloviť, musíme toto kritérium prijať aspoň pre účely debaty s nimi - namiesto toho, aby sme ho principiálne odmietali ako nezmyselné.

Ak teda prijmeme tento normatívny rámec pre našu ďalšiu debatu, uvidíme tri závažné dôvody prečo nevyvlastňovať. Prvý dôvod je problém znalostný. To, že verejná politika môže niekedy zlepšiť situáciu, neznamená, že politik či sudca bude schopný povedať, kedy taký stav vecí nastal. Každý, i sebeväčší etatista bude súhlasiť, že riadiacim princípom verejnej politiky by malo byť „first, do not harm." Ak nemôžeme rozlíšiť, kedy nejaká politika škodí a kedy prospieva a ak škody z nej sú potenciálne veľké, tak by sa jednoducho robiť nemala. A je jednoduché si predstaviť situácie, kedy táto neistota reálne existuje, skutočným problémom je naopak spomenúť si na jediný prípad uplatnenia princípu „eminent domain," keď bolo zjavné, že vyvlastnenie povedie z zvýšeniu (alebo zníženiu) spoločenskej hodnoty statkov.

Druhý dôvod je spätý s otázkou kompenzácie. Ak máme situáciu, v ktorej si „víťazi" polepšili viac než si „porazení" pohoršili, mali by byť schopní ich kompenzovať. A to sa aj často deje. Problémom však je to, že kompenzácia, ktorá sa vypláca pôvodným majiteľom, je odhadom trhovej ceny. Keďže však pôvodní majitelia neboli pri trhovej cene ochotní svoj majetok predať, znamená to, že si ho cenili na viac, než na trhovú cenu. Kompenzačné kritérium, ktoré sa pri vyvlastňovaní bude používať, je ale to, či je hodnota využitia majetku väčšia než trhová cena. V dôsledku toho sa bude vyvlastňovať viac než je „spoločensky optimálne." Alternatívou voči používaniu trhovej ceny je užívanie skutočnej rezervačnej ceny. Tá by, za niekoľkých iných divokých predpokladov, zaručovala správnu mieru vyvlastňovania. Rezervačné ceny sú však nepozorovateľné a jednotlivci o nich môžu klamať. Neexistuje tak spôsob, ako ich zapojiť do formulácie politiky vyvlastňovania.

Tretí dôvod je ten, že to, aby politika občasného vyvlastňovania vo verejnom záujme viedla k spoločensky lepším výsledkom, musíme prijať niekoľko skutočne heroických predpokladov o motívoch politikov, sudcov a úradníkov. A menovite, že nesledujú svoj záujem, ale že majú na duši záujem celospoločenský. A to je po štyridsiatich rokoch ekonomickej analýzy politiky predpoklad neprijateľný. Netreba spomínať len to, ako sa v stredoeurópskom priestore využíva vyvlastňovanie na to, aby sa politici zviditeľnili veľkolepými investičnými projektmi, ktorými národ získava toľko a toľko nových pracovných miest. Náš imaginárny oponent-etatista namietne, že ide len o problém špecifický skorumpovanej politickej kultúre postkomunistických krajín. Ak by to aj bola pravda, tak je vyvlastnenie vo verejnom záujme nevhodnou inštitúciou pre naše transformujúce sa krajiny. Existujú však dôvody si myslieť, že problémy spojené so sebazáujmom politikov, s ich snahou vyhľadávať renty, signalizovať svoj záujem o voličov a podobne sú problémami univerzálnymi. Nemožno ich vyriešiť ani lepšou politickou kultúrou ani lepšími mechanizmami kontroly a politickej zodpovednosti. I v Spojených štátoch je „eminent domain" predmetom neustáleho politického zneužívania. Veľmi často mestá vyvlastňovaním podporujú výstavbu „big boxov" typu Walmart lebo im to prinesie dodatočné daňové príjmy. Je to mimoriadne zahanbujúce pre krajinu, ktorá by mala byť ukážkou vlády zákona.

Áno, vyvlastnenie môže niekedy viesť k efektívnejšiemu využitiu vzácnych zdrojov. Aby ale k nemu viedlo systematicky, potrebovali by sme prijať skutočne heroické predpoklady. Politici by museli byť vševediaci - a to do takej miery, že by museli byť schopní čítať mysle svojich spoluobčanov a museli by byť schopní odhaliť ich rezervačné ceny. Navyše by politici museli byť skutočnými „benevolentnými sociálnymi plánovačmi," usilujúcimi sa o blaho národa. Pravidlá pre verejnú politiku by ale podľa môjho názoru mali byť formulované robustne. Robustne voči hlúposti a sebazáujmu tých, ktorí sa podľa nich budú správať, a to až do takej miery, aby odolali prítomnosti tých najhlúpejších a najsebeckejších politikov, úradníkov a sudcov. Je jasné, že možnosť vyvlastnenia vo verejnom záujme túto požiadavku robustnosti nesplňuje. A to je minimum, na ktorom by sme mali byť schopní sa zhodnúť s ekonómami a právnikmi rôzneho ideologického zafarbenia.