Prečo ešte Trnka neodišiel

Zdroj: Marián Leško, etrend.sk

Generálnu prokuratúru už takmer rok a pol vedie funkcionár, ktorý na to nie je ústavne legitimizovaný – hoci legitímny je už rok zvolený.

Prokuratúra Slovenskej republiky sa od februára 2011 nachádza v stave, o ktorom dvaja ústavní sudcovia, Ladislav Orosz a Juraj Horváth, napísali: Na čele Generálnej prokuratúry je funkcionár, ktorý pre výkon tejto funkcie „nedisponuje demokratickou ústavnou legitimitou“. Všetci zainteresovaní majú preto podľa sudcov „zabezpečiť v čo najkratšom čase podmienky“, aby zastupujúceho generálneho prokurátora nahradila osoba, ktorá je pre výkon funkcie ústavne legitimizovaná, lebo bola zákonne zvolená. Za takmer rok a pol sa to nestalo.

Ak by sa dôležitosť postu posudzovala podľa toho, ako dlho trvá, kým sa funkcia obsadí zákonne zvoleným funkcionárom, tak je generálny prokurátor pre strany a politikov dôležitejší ako prezident republiky. Od skončenia volebného obdobia Michala Kováča v marci 1998 do chvíle, keď bol priamou voľbou zvolený nástupca, uplynulo „len“ pätnásť mesiacov. Hoci od skončenia funkčného obdobia Dobroslava Trnku do tejto chvíle uplynulo už šestnásť mesiacov, Generálnu prokuratúru ešte stále nevedie ústavne legitimovaný funkcionár – hoci už je rok zvolený.

Do júna 2011 za tento stav zodpovedá bývalá vládna koalícia a v nej predovšetkým SDKÚ-DS. Od 17. júna minulého roku za to nesie zodpovednosť prezident Ivan Gašparovič, ktorého k jeho postoju „inšpiroval“ predseda Smeru-SD a vládna strana ho v ňom aj podporuje.

Najlepšia verzia

Keď sa D. Trnkovi končilo funkčné obdobie, za veľký úspech svojho pôsobenia označil to, že „za tých sedem rokov nepripustil zneužívanie trestného práva na politické súboje“. Považoval za svoju zásluhu, že tak ako nevydal zatykač na Roberta Fica, tak „nezavrel“ ani Mikuláša Dzurindu či Ivana Mikloša. „Ja jednoducho nemôžem pripustiť, aby trestné právo bolo zneužívané na politický boj,“ vyhlásil vtedy D. Trnka. Verzia, že odpor voči nemu vznikol, lebo chránil prokuratúru pred politikou, je najlepšia, akú si mohol vo svoj prospech vymyslieť. V skutočnosti totiž chránil politikov pred prokuratúrou.

Okrem notoricky známych prípadov, akými boli darcovia SDKÚ či financovanie tejto strany v jej začiatkoch, urobil D. Trnka krátko pred voľbou generálneho prokurátora krok, za ktorý mu vedenie SDKÚ-DS mohlo byť iba vďačné. Zrušil obvinenie, ktoré vzniesol špeciálny prokurátor voči viacerým osobám v kauze Doprastav. Išlo o prípad, ktorý úzko súvisel s kauzou Branisko, lebo polícia zistila, že obvinení mali „peniaze posielať aj na osobné účty riadiacich pracovníkov Slovenskej správy ciest vo Švajčiarsku“.

Pretože riadiaci pracovníci správy ciest so švajčiarskymi kontami boli nominanti SDKÚ, vedenie strany si nemohlo nevšimnúť, že generálny prokurátor Trnka výnimočne použil paragraf 363 Trestného poriadku a zrušil rozhodnutie špeciálneho prokurátora – hoci inak do činnosti špeciálnej prokuratúry zasahovať nemá a nesmie. SDKÚ však nebola jediná, ktorá mala byť za čo Trnkovi vďačná.

Vedel, čo je blud

Po voľbách 2010 prijala policajná vyšetrovateľka uznesenie o začatí trestného stíhania pre podozrenie z kriminálneho financovania strany Smer-SD. Išlo o zmluvy so „sponzormi“ a nahrávku hlasu „podobného“ hlasu R. Fica. Vyšetrovateľka dospela k záveru, že „je potrebné preveriť pravosť podpisov nachádzajúcich sa na zmluve a túto podrobiť písmoznaleckému skúmaniu“. Špeciálny prokurátor Kováčik jej uznesenie zrušil „z dôvodu neopodstatnenosti“. D. Trnka jeho rozhodnutie obhajoval. Okrem iného tvrdil, že „je blud hovoriť, že je to Ficov hlas“. Pritom iba kriminalististická expertíza (ktorá by sa vykonala, keby uznesenie vyšetrovateľky nebolo zrušené), mohla potvrdiť alebo vyvrátiť, či hlas na nahrávke je iba podobný, alebo priamo totožný s hlasom predsedu Smeru.

Práve v čase, keď poslanci Národnej rady volili generálneho prokurátora, prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené voči SDKÚ a Smeru. Ich predsedovia tak mohli povedať svoje. „Nikdy neexistoval žiadny problém s financovaním Smeru“ (R. Fico), „naše financovanie bolo a je zákonné“ (M. Dzurinda). Pri voľbe generálneho prokurátora v decembri 2010 prinajmenšom päť vládnych poslancov hlasovalo tak, že dalo prednosť zotrvaniu D. Trnku vo funkcii pred pokračovaním vlády Ivety Radičovej. Po zvolení Jozefa Čentéša za kandidáta na tento post dal prezident republiky prednosť nečinnosti pred tým, aby si splnil ústavnú povinnosť.

Prípad Štefanov

Vo februári 2011, dva dni pred odchodom z funkcie, zmenil generálny prokurátor D. Trnka organizačnú štruktúru prokuratúry tak, aby aj naďalej zostal jej faktickým šéfom – a to vo funkcii námestníka svojho prvého námestníka Ladislava Tichého. Zastupujúci generálny prokurátor L. Tichý pri rozhodovaní držal a drží Trnkovu „líniu“.

Jeden príklad za všetky. Špeciálny prokurátor na jar 2011 požiadal, aby Generálna prokuratúra doručila parlamentu návrh na zbavenie poslaneckej imunity exministra a poslanca Igora Štefanova, aby ho mohol stíhať spolu so štyrmi ďalšími obvinenými v prípade nástenkového tendra. L. Tichý– po niekoľkomesačnom zvažovaní – návrh na zbavenie imunity do Národnej rady SR neposlal, lebo mu vraj v spise chýbali „dôkazy, ktoré by mi ukázali jeho úmysel obohatiť sa alebo niekoho poškodiť“. Pred ďalším kolom voľby generálneho prokurátora tým poslancom vyslal jasne čitateľný signál: ak bude zachované terajšie vedenie prokuratúry, tak je schopné ochrániť každého pred trestným stíhaním.

Po voľbách 2012, keď sa I. Štefanov do parlamentu nedostal a imunitou nedisponuje, polícia obvinila z trestného činu už aj jeho. Problém je, že spoluobvinení a svedkovia už v prípade vypovedali. Teraz, keď je stíhaný aj I. Štefanov, jeho advokát môže žiadať, aby sa výsluchy zopakovali, lebo ako právny zástupca obvineného má právo byť na nich prítomný. Prípad z roku 2007 je tak vlastne na samom začiatku a môže trvať roky, kým sa dostane pred súd. Hra o čas je v mnohom aj hrou o celkový výsledok, čo je D. Trnkovi a jeho ľuďom jasné aj v ich vlastnej „kauze“.

Sám pre seba

Napriek tomu, že Jozef Čentéš bol 17. júna 2011 v tajnej voľbe zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora, D. Trnka svoj boj o šéfovskú stoličku nevzdal. Dokazuje to jeho minuloročná sťažnosť na Ústavný súd.

Tvrdí v nej, že jeho práva boli porušené, lebo Národná rada SR po voľbách generálneho prokurátora nepredložila návrh na jeho vymenovanie, „hoci získal vo voľbách 17. mája 2011 nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov“. V ten deň dostal hlasy 70 poslancov, 17 hlasovalo proti nemu, 29 sa zdržalo a 34 hlasov bolo neplatných. Od súdu chce, aby vyhlásil, že poslancov, ktorých hlasovacie lístky boli neplatné, nemožno považovať za prítomných.

Táto konštrukcia je právne veľmi odvážna, lebo je obvyklou parlamentnou praxou, že keď sa poslanec pri hlasovaní prezentuje, tak sa považuje za prítomného, hoci nehlasuje. Svoje šance na to, že Ústavný súd sa s jeho návrhom stotožní, chcel D. Trnka zvýšiť aj tým, že vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom IV. senátu. Prvý senát však z rozhodovania vylúčil „iba“ L. Orosza.

Momentálne postavenie využíva D. Trnka vo svoj prospech aj inak. Hoci v máji minulého roku polícia zastavila stíhanie v kauze kupovania poslancov pri voľbe generálneho prokurátora, trestný odbor Generálnej prokuratúry, ktorý spadá pod neho, to začal v jeseni 2011 znovu preverovať. Trnkovi ľudia zistili, že došlo k trestnému činu sabotáže a samotný D. Trnka ako sťažovateľ žiadal, aby sa Ústavný súd oboznámil so zápisnicami o výsluchoch poslancov a aby ich vypočul ako svedkov.

Bývalý oficiálny a dnes faktický šéf prokuratúry robí všetko pre to, aby bol užitočný v situácii, keď sa prezident republiky rozhodol odďaľovať vymenovanie zvoleného kandidáta. Hoci nikto nevie, ako by sa pomery na prokuratúre zmenili, keby v nej najvyšší post prevzal J. Čentéš, jedno je isté. Dovtedy, kým bude na čele prokuratúry jej dnešné vedenie, prokuratúra bude nielen chrániť „práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb“, ako to predpokladá a vyžaduje ústava, ale bude aj naďalej poskytovať prokurátorskú ochranu predstaviteľom moci. Čo ústava nepredpokladá a ani neumožňuje.

Príbeh bez konca

• 3. novembra 2010: Z troch kandidátov (E. Mišíková, D. Trnka, J. Hrivnák) parlament nezvolil generálneho prokurátora.
• 2. decembra 2010: Opäť neúspešná voľba. D. Trnka získal v tajnej voľbe 74 hlasov, J. Čentéš 73. Koaliční poslanci sa pri voľbe navzájom kontrolovali a ukazovali si hlasovacie lístky.
• 6. decembra 2010: Koalícia sa dohodla na verejnej voľbe.
• 7. decembra 2010: NR SR v tajnej voľbe nezvolila generálneho prokurátora. Koaliční poslanci podľa dohody neodovzdali hlasovacie lístky.
• 2. februára 2011: Generálnemu prokurátorovi D. Trnkovi sa skončilo funkčné obdobie.
• 20. apríla 2011: Prvý senát Ústavného súdu SR (so sudcom spravodajcom P. Brňákom) rozhodol, že ústavné práva D. Trnku boli pri voľbe generálneho prokurátora porušené.
• 17. mája 2011: D. Trnka nebol zvolený za generálneho prokurátora. Podporilo ho 70 poslancov, 17 hlasovalo proti nemu, 29 sa zdržalo hlasovania a 34 hlasov bolo neplatných.
• 17. júna 2011: Národná rada v tajnej voľbe zvolila J. Čentéša za kandidáta na generálneho prokurátora. Z 80 prítomných ho podporilo 79 poslancov. Parlament uznesením navrhol prezidentovi, aby ho vymenoval za generálneho prokurátora.
• 14. júla 2011: D. Trnka doručil sťažnosť Ústavnému súdu. Namieta porušenie práv, lebo parlament nepredložil prezidentovi návrh na jeho vymenovanie za generálneho prokurátora.
• 7. novembra 2011: J. Čentéš doručil sťažnosť Ústavnému súdu, že prezident nečinnosťou porušil jeho právo na prístup k voleným funkciám.
• 29. februára 2012: Na Ústavný súd bol doručený návrh skupiny poslancov, aby súd vymedzil spôsob, akým má prezident postupovať v prípade, keď mu NR SR predloží návrh na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora.