Osamelosť na diaľnici

Zdroj: Peter Morvay, sme.sk

Dohodu o dostavbe diaľnice z Budapešti do Segedína podpísal vtedajší maďarský minister dopravy v roku 1994 tesne pred voľbami. Pre jeho zúfalú snahu vykázať pred voličmi nejaké výsledky a zvrátiť očakávanú katastrofálnu porážku svojej strany (v lepšom prípade, hovorilo sa aj o korupcii) získal francúzsko-rakúsky staviteľ rozprávkové podmienky, ktoré sa navyše časom ďalej zlepšovali. Mohol napríklad vyberať mýtne nielen z časti, ktorú sám vybudoval, ale aj z tej, ktorú už postavil štát. Ďalšia vláda sa zaviazala hradiť straty, ktoré firma utrpela väčšinou vlastnou vinou, keď nasadila na celoeurópske pomery rekordne vysoké mýtne a donútila potenciálnych používateľov diaľnice drgáňať sa po súbežnej starej prepchatej a životu nebezpečnej ceste.

Vznikla tak nevídaná turistická atrakcia - diaľnica, po ktorej ste mohli ísť desiatky minút bez toho, aby ste stretli iné auto. Firma nemala žiadny dôvod tento stav meniť, zisky mala isté a s nepoužívanou diaľnicou bolo dokonca menej starostí. Nemusela ani splniť pôvodný záväzok dostavať diaľnicu až k hraniciam, mohla však vďaka zmluvnej opcii na jej stavbu roky brániť štátu, aby ju dokončil sám. Problém napokon opäť nedobrovoľne vyriešili občania, za ktorých peniaze štát časť firmy veľmi draho odkúpil.

PPP projekty nie sú zlá vec. Majú však zásadný problém, ktorý sa dnes prejavuje aj na Slovensku: o ich konkrétnych podmienkach rozhodujú politici, pre ktorých sú ozajstné záujmy občanov až na druhom mieste.