Nepriatelia? Mávanie rúk a nekonečné diskusie

Zdroj: Peter Kremský, etrend.sk

Vždy, keď príde investor, komunikujeme iba verbálne, ja mu nemôžem ukázať plán rozvoja mesta. Územný plán je až príliš prekombinovaný a zavádzajúci, nedáva nám víziu, hovorí nová hlavná architektka hlavného mesta Ingrid Konrádová. Kde začne? Chce urobiť 17 projektov pre 17 mestských častí. Dôležité je, aby bol pritom od začiatku aj občan. Hoci ľudia na magistráte si to podľa nej stále nevedia predstaviť.

Kam by sa Bratislava mala rozvíjať?

Veľa sa diskutuje o rozvoji na západ – smerom na Záhorie. Približuje nás to k Viedni a zároveň aj k Brnu. Snažím sa vnímať aj širší región a záleží mi na otvorení sa smerom k zvyšku Slovenska. Okolo letiska máme veľmi zvláštnu situáciu. V Rakúsku sa napríklad plochy okolo neho nechávali v rezerve. Ivanské letisko si ich však nevytvorilo, máme tam súkromných investorov. Veľmi ma zamestnávajú aj otázky dopravy, myslím si, že treba preveriť potenciál Bratislavy ako letiskového, dopravného uzla. Dôležité je otváranie nových brownfieldov na území Slovnaftu, teda posilnenie Vrakune a okolia smerom na východ. Preferujem aj most, ktorý by z Petržalky viedol do týchto končín. Keď zisťujem, čo Bratislave najviac chýba, dozvedám sa, že napríklad konferenčné centrum.

To všetko sa dá postaviť. No magistrát v Bratislave nemá u developerov dobrú povesť.

Veľa som sa v prvých mesiacoch venovala interným veciam, začala som riešiť akútne záležitosti, napríklad radu hlavnej architektky. Prekvapujúco som narazila na to, že všeličo sa dá urýchliť aj bez zmeny zákona. Z investičných zámerov, s ktorými som sa zoznámila, som vybrala tie, o ktorých treba hovoriť v širšom meradle – celkovej vízie mesta. Musíme tu mať celé zastúpenie odborníkov, ktorí do nej hovoria. Aby sme videli, ako sa to robí inde, pozývam zvonka ľudí, ktorí majú záujem podieľať sa na tvorbe tohto mesta.

Investori však majú v Bratislave dojem, že sa musia doprosovať, keď chcú niečo stavať. Kolujú podozrenia, že sa žiadna veľká stavba nezaobíde bez korupcie.

Treba nájsť model pre malých aj veľkých investorov. Zaráža ma nevraživosť voči nim u kolegov, tvrdia, že sa im nedá dôverovať. Podieľanie sa na výstavbe infraštruktúry je jedna z vecí, ktorú študujem. Dôležité je, ako budeme komunikovať. Pravdepodobne to bude tak, že sa dohodneme na nejakom percente príspevku na infraštruktúru. S investormi, ktorí narobili kadejaké potmehúdstva, musíme tiež hovoriť. Stavebný zákon je, aký je, no záleží na tom, ako sa používa.

Dobrý príklad toho, ako život predbieha zámery plánovačov, je zóna Prievozská a Mlynské nivy – kedysi priemyselná zóna so závodmi. Potom prišli investori a povedali: tu by mohli byť kancelárie. Toto by však malo mesto predvídať a určovať samo, nemali by sa o to starať investori.

Malo sa povedať, čo tu bude, ale... ktorú plochu napríklad nezastaviame. Už to však investori vnímajú, že keby mali niekde park, tak to územie má vyššiu hodnotu, ktorá projektu len pomôže. Rovnako je nadhodnotou robiť ekologickú architektúru.

Plánuje Bratislava vlastné projekty na mestských pozemkoch?

Taký development tu bol, neviem zatiaľ, ako funguje. No mal by byť príkladný a malo by byť cítiť, že sa budovy vo vlastníctve mesta správajú inak. Potrebujeme ešte aj teraz predávať pozemky, ale treba to veľmi zvážiť. Mesto musí byť dobrý hospodár. Napríklad by sme mohli do investičných projektov vložiť pozemky a potom za ne žiadať nejaké ústupky. Investor by mohol v časti projektu postaviť nájomné byty alebo znížiť výšku objektu.

Ako reagujú investori na snahu predstaviť projekty verejnosti?

Sú veľmi prekvapení, nevedia, čo ich čaká. Ale veď to je v prospech veci. Vždy hovorím, že keď projekt akceptuje verejnosť, akoby vyhral. Chcú územie zhodnotiť, poučení zlými príkladmi naozaj zhodnotiť, nielen zastavať. Keď sa my pridáme a budeme partneri, tak sa nebojím verejnej mienky, treba o veciach diskutovať. Často začne diskusiu súkromný investor alebo nejaký spolok, ale diskusiu má iniciovať mesto a to sa nedeje.

Ktoré konkrétne projekty sú pre rozvoj Bratislavy dôležité?

V západnom smere rozvoja chcem vedieť, čo plánuje Volkswagen. Lebo keď sa tam rozvíja nové mesto, musí byť jasné, ako sa na tom bude priemysel podieľať, aby sme využili jeho potenciál. Tam by mohol byť rozvoj vedy, to nie je už len skladanie súčiastok. Magistrát musí komunikovať s vedou, výskumom, v Bratislave sú dobre zakotvené. Potom zóna okolo letiska – nákupné centrá, kde sa urbanistická štruktúra neprispôsobila diaľnici, ktorú tam postavili. Ďalej os na sever, odľahčenie Vajnôr, Rače. Hľadala som, kde sú rezervné plochy pre cintoríny, sú v Rači a Petržalke, ale sú vytvorené od stola, akoby sa tam nikto nebol naživo pozrieť. Ďalší problém je juhovýchod – Vrakuňa, Biskupice, Vlčie hrdlo.

Vyzerá to, že viac než mesto sa angažujú aktivisti. Niečo z projektu Mestské zásahy sa už uskutočnilo.

V niektorých prípadoch však malé zásahy nestačia – je to len páska na oči, pretože si to žiada veľké radikálne riešenie. Príkladom je Staromestská ulica. Na všeličo v tomto meste si ľudia zvykli, ale táto ulica, ktorá odrezala podhradie od centra, je stále nezahojená jazva.

Je šanca zakopať ju pod zem?

Som presvedčená, že áno, to by vždy našlo oporu u voličov, otázkou je finančná stránka. A keď je tu investor, ktorý by to bol schopný urobiť, vidím veľkú šancu. Ja by som chcela Staromestskú najprv aspoň na jeden deň uzavrieť pre dopravu a chodiť po nej pešo. Urobiť nejaký happening, otvoriť tam trh, chodiť a vidieť, vnímať Dóm sv. Martina zo Staromestskej.

Za posledných desať rokov sa v Bratislave veľa zastavalo, dá sa to ešte zmeniť?

Chcem postupovať malými krokmi, ktoré nestoja veľa peňazí, ukázať inšpiratívne, ako to má byť. V Barcelone zdedili po Francovej smrti neuveriteľne husté, špinavé mesto bez infraštruktúry. Povedali si – nemôžeme to mesto zbúrať, ale čo s mestom, ktoré nefunguje – sociálne, technickou infraštruktúrou? Doslova na papieri vytvorili námestia. Povedali si, tu to vybúrame, tu tiež, a vybudovali infraštruktúru. Nedokázali však aj opraviť domy okolo námestí. Povedali iba – toto je pozitívum, čo sme sem priniesli, a tie domy okolo námestia začali rekonštruovať firmy, vznikali kaviarne, obchodíky...

Má sa teda mesto tvoriť od verejného priestoru?

Som presvedčená, že toto je tvorba mesta do budúcnosti. Veľké sídliská nemajú opodstatnenosť, ekologicky je s izolovanými stavbami sídliskového typu problém. Tesne na seba nastavané mesto spotrebuje menej energie ako tieto rozťahané štruktúry. V zahraničí sa buduje mesto dovnútra, využíva každú plochu rozumne, dostavať prieluky. Máme problém, že sa nemôžeme venovať vnútornému mestu, ako to robia v Nemecku, my máme problémy všade. Nemáme tu pekné stabilizované časti, ktoré vytvárajú charakter mesta, máme tu všetko rozbabrané. Sú to len ostrovy, ktoré nie sú navzájom pospájané.

Bude mať teraz Bratislava na to peniaze, aby budovala verejné priestory?

Máme tu veľa aktivistov, ktorí o nich dlhšie diskutujú a vedia za malé peniaze urobiť zásahy, ktoré by pomohli. Jednoducho sa nechcem uspokojiť s tým, že nemáme peniaze, musíme si povedať, na čo ich chceme mať a získať. Skúšame projekty ekologického charakteru, hovoríme s mestskými časťami o sanovaní panelových domov, o tom, ako to má vyzerať, aké to má dôsledky pre okolie domu. Nemôžeme ostať len pri bráne, venovať sa parkovaniu, ale pálčivým problémom, keď je parter v dezolátnom stave. Ak sa to chce vyrovnať novým projektom, ktoré vznikajú na juh od Petržalky, máme čo robiť.

Čo s témou, ktorá často určuje pohľad občanov na magistrát a development – korupcia?

Počúvam všelijaké hrôzy. Nebudem hovoriť, či tomu verím alebo nie. Ale asi to naozaj bolo dramatické... Niekto si to tak pestoval, niekomu to vyhovovalo. Diali sa nielen veci, ktoré protežovali najvyšší, lobizmus fungoval aj na nižších poschodiach magistrátu. Najvyšší sa menia, ale stredná štruktúra ostáva. Naučila som sa vnímať, že všetkých ľudí nemožno vymeniť a každý každého pozná, niekedy ma to šokuje. Je to posplietané a mnohí nevedia oddeliť vecné záležitosti od súkromných vzťahov.

Stretli ste sa s pokusmi „zbratať sa“ aj s vami?

Dávam si veľký pozor, aby tu také niečo nebolo. Keď som nastúpila, chodili tu ľudia s taštičkami, na ktorých som nepozerala veľmi vľúdne. Ale to prešlo. Keď som povedala, že všetko ide cez podateľňu, aj taštičková kultúra zmizla.

Ingrid Konrádová (51) žila od detstva v Bratislave. V roku 1983 získala diplom architekta na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU), neskôr aj na Technickej univerzite (TU) Viedeň. V roku 1986 spolu s manželom emigrovali do Viedne, kde pracovala vo viacerých ateliéroch. Od roku 1991 mala vo Viedni vlastnú projekčnú kanceláriu, prednášala na Fakulte architektúry TU vo Viedni. V júni 2011 ju primátor Bratislavy vymenoval za hlavnú architektku mesta.