Náklady vyvlastňovania

Zdroj: Martin Thomay - Inštitút pre slobodnú spoločnosť, Domino fórum

Rubrika: Konzervatívny pohľad

Počas neutíchajúcej diskusie o opodstatnenosti vládnych zásahov súvisiacich s investíciou Kia Motors nie je na škodu zamyslieť sa nad negatívnymi ekonomickými dosahmi vyvlastňovania vo "verejnom záujme". O nich sa totiž príliš nehovorí.

Profesor ekonómie Floridskej štátnej univerzity Bruce L. Benson vo svojom článku Mytológia vyvlastňovania vo verejnom záujme identifikuje päť druhov nákladov, spojených s vyvlastňovaním:

• násilné transfery vedú k neefektívnosti, keďže presun zdrojov a vyplatené kompenzácie nezodpovedajú preferenciám subjektov a trhu, ale odrážajú postoje byrokratov a záujmových skupín;
• lobing, právne úkony a ostatné formy ovplyvňovania politického procesu sú vysoko nákladné aktivity, ktoré znemožňujú alternatívne (efektívnejšie) využitie veľkého objemu vzácnych zdrojov;
• obete vyvlastňovania sa snažia vyvlastneniu predchádzať (napríklad lobingom), alebo ho odvrátiť, napríklad súdnou cestou alebo podplácaním úradníkov;
• súdy a byrokracia sú povinné implementovať a vymáhať príslušné pravidlá, čo nie je zadarmo;
• no najmä vlastnícke práva k nehnuteľnostiam sú vplyvom vyvlastňovania vnímané ako menej bezpečné, čo vedie ku krátkozrakému správaniu súkromných vlastníkov v rámci celého právneho systému.

Súkromní vlastníci sú pri existencii rizika vyvlastnenia viac motivovaní k nadmernému krátkodobému užívaniu svojho majetku a majú nižšiu motiváciu doňho dlhodobo investovať a zveľaďovať ho. Dochádza tak k spotrebe alebo k nižšej akumulácii kapitálu, a tým k relatívnemu znižovaniu životnej úrovne obyvateľov. Čím sa vyvlastňovanie stáva častejším a čím je arbitrárnejšie, tým sú všetky uvádzané druhy nákladov vyššie. O "spoločenskej efektívnosti" vyvlastňovania teda nemôže byť ani reči.

Problémom sú tiež samotné kompenzácie. Profesor Chicagskej univerzity Richard A. Epstein si vo svojej knihe Takings: Private Property and the Power of Eminent Domain kladie zaujímavú otázku: Ak kompenzácia vyplatená subjektu, ktorý v rámci vyvlastňovania prišiel o svoj majetok, skutočne odráža trhovú cenu nehnuteľnosti (o čom sa nás politici pokúšajú presvedčiť aj v žilinskom prípade), potom je zarážajúce, prečo sa vlastne nepristúpi k samotnej trhovej výmene? Epstein na tomto príklade poukazuje, že reči o "trhovej" cene slúžia len ako politicky príťažlivý nástroj zastrašenia a verejného zneváženia pôvodných súkromných vlastníkov.

V praxi nie je dodržiavanie vlastníckych práv nikdy absolútne. Relatívne garantované a jasne vymedzené vlastnícke práva však vytvárajú vhodné prostredie na tvorbu bohatstva v krajine. Existencia praktík vyvlastňovania vo "verejnom záujme" naopak podkopáva bezpečnosť súkromného vlastníctva a vedie k podobným problémom, ktoré sú typické pre verejné vlastníctvo. Aj keď primárny argument proti vyvlastňovaniu je etickej povahy (v slobodnej spoločnosti vyvlastňovanie v kohokoľvek "záujme" nemá čo hľadať), vidno, že ani často používané ekonomické argumenty neobstoja.

Rubriku pripravuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.