Musíme sa naučiť nechať ľudí zomierať

Reklama:

Lekár Peter Stachura zblízka vidí, aké utrpenie prežíva zomierajúci človek, ak sa mu zdravotníctvo či príbuzní príliš snažia pomôcť.

10. 03. 2017

Zdroj: Fero Múčka, postoj.sk

Reklama:

Peter Stachura (37) vyštudoval medicínu a zdravotnícky manažment, pôsobí v Nemecku, kde sa striedavo venuje paliatívnej a intenzívnej medicíne. Zblízka tak vidí, aké utrpenie môže spôsobiť zdravotníctvo zomierajúcemu človeku, keď sa za každú cenu snaží niečo pre pacienta urobiť.

Prečo nie Slovensko

Prečo ste odišli zo Slovenska?

Bolo to pragmatické riešenie, na výplatnej páske som vtedy ako nastupujúci lekár v Levoči nemal ani deväťtisíc korún. Keď sa naskytla možnosť, tak sme odišli.

Prečo ste si vybrali anesteziológiu?

Ponúkli mi to, keď som si ako absolvent hľadal prácu. Ale rozhodne sa nesťažujem, je to pekné povolanie. Anesteziológ vidí do každého operačného odvetvia. Nevýhoda je, že vás to zväzuje s nemocnicou, anesteziológ si ťažko otvorí vlastnú ambulanciu. Tiež mi prekáža, že nie sme v kontakte s pacientmi, ak nerátam, že sa s nimi krátko rozprávame pred operáciou. Po prebudení nás veľmi nevnímajú. Takže pre pacientov sme takmer neviditeľní. K anesteziológii patrí aj intenzívna medicína, ak sa to skombinuje, tak to má svoje čaro.

Ako ste si vybrali nemocnicu v Nemecku?

Viac-menej to bola náhoda, poslal som tridsať žiadostí a ozvali sa akurát z tejto, v nemeckom meste Görlitz pri poľských hraniciach. Neskôr som zistil, že naberali zahraničných lekárov a dávali im menšie ako tabuľkové platy. Ale aj tak som bol spokojný, dostal som vtedy tisícpäťsto eur na ruku, takže ten rozdiel bol významný.

Aká bola aklimatizácia?

V nemocnici to bolo bez problémov, napriek mojej lámanej nemčine. Bolo to možno aj tým, že tam bolo veľa cudzincov. V bežnom živote som mal trochu pocit, že na nás zazerajú, že berieme miestnym prácu, vo východnom Nemecku to bolo trochu cítiť.

Čo ste tam robili?

Na anesteziológii a intenzívnej medicíne štyri roky až do atestácie. Potom sme odišli do Bavorska, mesta Bayreuth, kde som pracoval už ako atestovaný lekár na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny. A popri tom som si spravil MBA kurz z manažmentu v zdravotníctve.

To je pomerne vzácna kombinácia, manažment a zdravotníctvo. Väčšinou lekári vedia, ako by malo fungovať zdravotníctvo aj bez takéhoto vzdelávania. Napríklad u lekárov, ktorí riadia nemocnice, je takéto vzdelanie skôr výnimkou.

V Nemecku to začína byť pomerne rozšírené. Lekári, ktorí sa chcú dostať na riadiace pozície, takéto vzdelanie potrebujú. Musím povedať, že mi to dosť otvorilo oči v tom, ako vnímať zdravotníctvo. A uvedomovať si to, čo lekári často nevnímajú, že zatiaľ čo naše potreby sú neobmedzené, zdroje v zdravotníctve sú limitované. Umenie medicínskej ekonómie je znižovať nesúlad medzi potrebami a zdrojmi. A druhá vec, ktorú ekonómia rieši, je aj otázka spravodlivosti, teda distribúcie týchto zdrojov.

Prečo ste napriek týmto štúdiám dnes výjazdový paliatívny lekár, a nie manažér?

Asi preto, že v Nemecku som stále cudzinec s akcentom, takže je to ťažšie, na manažment majú dosť svojich ľudí. A možno rozhodlo aj to, že záverečnú prácu na zdravotníckom manažmente som robil na tému, ktorá sa týkala rozhodnutí na konci života na intenzívke, čo ma zaujalo natoľko, že som sa tomu začal viac venovať. Ale stále robím aj intenzívnu medicínu. Striedam to po týždňoch. Dva týždne pracujem v nemocnici, kde sa snažíme udržať ľudí pri živote a dva týždne v ambulantnej paliatívnej starostlivosti, kde pacientov doprevádzame pri umieraní.

Kde ste radšej?

Oboje má čosi do seba. Keď som na intenzívke, tak sa pozerám na pacientov, ktorých sa nám napriek maximálnej terapii nedarí vrátiť do života, aj očami paliatívneho lekára a je mi ľúto, ako musia zomierať pod prístrojmi, pričom by sme ich mohli doprevádzať v lepšom prostredí.

Postupne pribúda príkladov, keď sa lekári, ktorí odišli do zahraničia, vracajú domov. Hovorí sa, že existuje úsek okolo sedem až desať rokov, keď sa to láme. Buď zostanete vonku, alebo sa vrátite. Neuvažujete o tom?

Keď som na intenzívke, tak sa pozerám na pacientov, ktorých sa nám napriek maximálnej terapii nedarí vrátiť do života, aj očami paliatívneho lekára a je mi ľúto, ako musia zomierať pod prístrojmi.  Zdieľať

Keď som pred pár rokmi napísal nejaké blogy o zdravotníctve, dostal som zaujímavú ponuku pracovať na Slovensku v zdravotníckom manažmente. Ale ten dopyt bol taký limitovaný...

Čiže neprišiel od ľudí, od ktorých by ste chceli?

Aj tak sa to dá povedať. Ak by to bol záujem, ktorý by som si vedel pred sebou vyhodnotiť aj eticky, že je to fajn, tak by som sa rád pridal. Ale firmy, ktoré ma oslovili, to nespĺňali.

Ide o Pentu?

Áno.

Sčasti sa vášmu rozhodnutiu dá rozumieť, ale aj tak je to škoda, keď krajina príde o vzdelaného človeka, do ktorého veľa investovala.

To je na dlhšiu diskusiu. Súkromný sektor v zdravotníctve nevnímam negatívne, ale voči tejto skupine mám niekoľko výhrad. Takú silnú vertikálnu štruktúru, to nikde v civilizovanom svete nenájdete. Aby poisťovňa bola vlastnícky prepojená s nemocnicami, ambulanciami a sieťou lekární. V Nemecku napríklad nesmú byť verejné lekárne v nemocniciach, pretože to kriví trh. Takýchto zvláštnych nastavení by sme na Slovensku našli viac. Objavili sa tiež podozrenia z ovplyvňovania systému. Preto som túto ponuku nevyužil.

Ak by ste robili vo verejnej nemocnici, kde sa dodáva materiál a lieky či prístroje cez politicky nastrčenú firmu, alebo by ste vedeli, že napríklad kotolňa či parkovisko nemocnice slúži pre politicky dohodnutý biznis, to by ste mali lepší pocit?

Netvrdím, že tam sú ľudia, ktorí sa správajú lepšie. Bohužiaľ, v štátnom sa môžu požiare hasiť vínom. Kvôli politickým nomináciám a nedostatočnej osobnej zodpovednosti. V tom je tlak súkromného kapitálu na eficientnosť a podporu inovácií účinnejší. Ale ten nutne potrebuje pravidlá, presne určenú úroveň kvality, ktorú by mal dodávať. Inak sa motivácia tvoriť zisk zvrtne tak, že na to doplatí pacient. To je podľa mňa dnešná situácia na Slovensku.

Takže vy to máte vyriešené tak, že keďže pre vás nik nie je dosť dobrý, doplatia na to nakoniec pacienti, lebo vy odídete do Nemecka.

Ak by sa veci zmenili tak, že by bol záujem tu niečo zmeniť, urobiť nejakú hlbšiu koncepčnú zmenu, tak by som rád svojimi skúsenosťami pomohol. Ale momentálne tu nevidím ani politický záujem, ani tlak zdola.

Takéto zmeny sa málokedy udejú tak, že zrazu niekto príde, dostane voľnú ruku a potom vznikne priestor pre schopných ľudí. Väčšinou je to tak, že sa to musí vybojovať od piky a musia to robiť schopní ľudia, ktorí to budú robiť s tým, že riziko zbytočne vynaloženej energie bude veľmi veľké.

Súhlasím. Pred časom sme preto založili iniciatívu Za lepšie zdravotníctvo, kde sme začali spájať slovenských lekárov v zahraničí a na Slovensku. Chceli by sme využívať zahraničné know-how na porovnania so Slovenskom a na hľadanie riešní pre slovenské zdravotníctvo. Aby sa bolo čím na Slovensku inšpirovať...

A ako sa darí?

Nie je to jednoduché, tí ľudia sú dosť vyťažení a aj geografická vzdialenosť od Slovenska sťažuje komunikáciu s tunajšími ľuďmi, ktorí by mali záujem niečo urobiť.

Máte už relatívne veľké deti, ako sa vyrovnávajú so slovensko-nemeckým fungovaním?

Doma hovoríme po slovensky, cítia sa viac Slovákmi ako Nemcami... Syn intenzívne sleduje tunajšie športové úspechy, najmä Sagana, Hamšíka a hokejistov, a chváli sa nimi v škole.

Prečo paliatívna medicína

Prečo vás priťahuje paliatívna medicína?

Je to návrat k tomu, čo robili lekári voľakedy. Mali s pacientom osobný vzťah, držali ho za ruku, poznali, ako sa cíti, či nemá strach, ako to funguje v jeho rodine, či nie je sám. Vnímali ho komplexne, nielen symptómy tela. Tento pocit komplexnosti je v paliatívnej medicíne veľmi intenzívny. Dnes máme dosť času na to, aby sme pacienta prehnali drahými liečbami, ale nestíhame sa s ním rozprávať a zisťovať, čo naozaj potrebuje.

Teraz to bude znieť strašne cynicky, ale vy máte jedno z najdrahších vzdelaní. Nemali by ste viac robiť medicínu a sociálnu podporu nechať na sociálnych pracovníkov?

V paliatívnej medicíne platí, že utrpením nie je len samotná bolesť, ale aj jej prežívanie. Prežívanie znásobuje bolesť a to nevyriešite tým, že podáte morfium. Keď príde niekto so zapáleným apendixom, tak ho treba vyoperovať a bodka. No pri chronických ochoreniach sú problémy komplexnejšie. Tam nestačí ponúknuť pacientovi najmodernejšiu liečbu a hotovo. Tam treba urobiť viac.

Veď od toho máme iných pracovníkov.

V poriadku, ale to sa tiež nedeje, pretože dnešná medicína aj vďaka našim nárokom hľadá rýchle riešenia, niekedy len odoperovať a poslať pacienta domov. Potom sa dostávame do situácií, že staršiemu pacientovi sa nanúti operácia, ktorá mu vzhľadom na jeho stav a perspektívu môže zobrať aj tú kvalitu života, ktorá mu ostala často už len do posledných týždňov života. Pretože sa špecializujeme na to, že nejaký orgán má problém a treba ho „opraviť“. Toto môže byť napríklad jeden z negatívnych efektov DRG, keď sa naplno zavedie na Slovensku. Podobne ako v Nemecku môže vzniknúť snaha viac operovať, vyšetrovať, zavádzať stenty.

Veľa hovoríte o vzťahu lekár – pacient. Keď na Slovensku počúvate sťažnosti ľudí na zdravotníctvo, možno len polovica sa týka samotnej medicíny. Ľudí rovnako trápi, že nefungujú tie „mäkké veci“, že ani po pár dňoch hospitalizácie im nik nepovie, čo sa deje, že keď vkročia zneistení a s problémom či bolesťou do budovy, tak majú pocit, že nik nemyslí na to, aby sa dobre zorientovali, aby vedeli, kam zaklopať. Že keď chodia napríklad na pravidelnú liečbu, tak zistia, že boli zavolaní spolu s ďalšími desiatimi pacientmi naraz na rovnakú hodinu, takže čakajú celé hodiny zbytočne a podobne.

Slovenskí pacienti majú príliš veľký rešpekt pred lekárom a zdravotným systémom vôbec. Sú príliš pasívni. Málo sa pýtajú.

Súhlasím, že o tom, ako pristupovať k pacientom, nás na medicíne veľa neučili. V paliatívnej medicíne je veľmi dôležité, ako povedať rodine tragickú správu, ako rozprávať s pacientom o umieraní. Takže na komunikáciu sa kladie veľký dôraz. Aj v Nemecku je ale komunikácia dosť individuálna záležitosť. Cítiť však väčší tlak. Pacient musí porozumieť tomu, čo sa s ním bude diať. Viem, že informovaný súhlas je už samozrejmosť aj na Slovensku, ale súhlasím, že je rozdiel, či vám ho lekár dá iba podpísať alebo sa vám aj venuje. Na toto si v Nemecku dávajú veľký pozor, aby neniesli právne následky. Preto sa nestane, že k vám lekár príde a povie, že zajtra vás budeme operovať.

Postup pred operáciou je pritom špecifická oblasť, pre ktorú sa dajú určiť pravidlá. Čo však s bežnejšími situáciami? Tu akoby neexistoval žiadny štandard, pacienti sa nedomôžu kontaktu s lekárom, keď to skúsia na vlastnú päsť, často otravujú lekára v objektívne nevhodnej situácii, navyše sú už nervózni, lekár im to vráti aj s úrokmi, nakoniec sa obaja cítia zle.

V tomto sú aj v Nemecku veľké rozdiely. Sú oddelenia, kde takýto kontakt funguje veľmi dobre, ale nie je to tak vždy. Na to má veľký vplyv primár oddelenia. To, aká kultúra vládne na oddelení, je aj jeho zrkadlo. No je to aj o tom, že slovenskí pacienti majú príliš veľký rešpekt pred lekárom a zdravotným systémom vôbec. Sú príliš pasívni. Málo sa pýtajú, stačia im úsečné odpovede, neradi podávajú sťažnosti. Čakajú, čo sa s nimi bude diať, a myslia si, že všetko, čo sa deje, je nejako fixne nastavené. Pritom často sa stačí len spýtať, v tomto sú pacienti v Nemecku aktívnejší.

Navyše na Slovensku to môže byť umocnené tým, že pacienti sú často posielaní od jedného lekára k druhému. Nastaviť liečbu tlaku či cukru by mal všeobecný lekár, posielať ich niekam je chybou systému.

Väčšina vašich pacientov v paliatívnej medicíne zomrie. Nie je to deprimujúci pocit pre lekára?

Smrť patrí k životu, je to síce fráza, ale je to tak. U mladých ľudí je to dosť deprimujúce, ale ja to nemôžem ovplyvniť. Je to osud. Skôr mi je smutno z tých ľudí, ktorí v túžbe za životom zomierajú v podmienkach intenzívnej medicíny. Mnoho vecí sa dá rozdiskutovať už predtým. To, ako chcem zomrieť. Dispozíciu pacienta alebo medicínsky závet má v Nemecku stále viac ľudí.

O čo ide?

O stanovenie postupu pre zložité situácie. Napríklad že ak už nebudú môcť komunikovať s okolím, tak si neželajú dostávať výživu do žalúdka alebo nechcú byť na prístrojoch, ale prajú si symptomatickú starostlivosť a podobne. Ja mám dobrý pocit, keď niekto zomrie pokojne, medzi ľuďmi, ktorí ho milujú...

... hoci aj o niekoľko mesiacov skôr?

Filozofia paliatívnej medicíny je, že nejde o počet dní, ale o kvalitu... Ak sa nám namiesto desiatich dní v agónii na prístrojoch podarí nevyliečiteľne chorému pacientovi pripraviť tri dni, v ktorých sa dokáže rozlúčiť so svojimi blízkymi a vychutnať si poslednýkrát zmrzlinu, tak je to pre nás výhra. O smrti a umieraní sa s pacientmi veľmi nehovorí. Neskôr vidím, že po takom rozhovore túžia. Niekedy nie je nikto, kto by im úprimne povedal, že liečba vlastne aj tak nepovedie k nejakému výsledku, že to bude zbytočné trápenie.

Bolo by ideálne, keby sa tieto veci s pacientom prebrali ešte v čase, keď to dokáže. Či si praje byť oživovaný, keď mu prestane biť srdce, alebo intubovaný, ak nebude môcť dýchať, alebo či mu majú byť podané antibiotiká v prípade, ak dostane ťažkú infekciu. Je to potom jednoduchšie pre pacienta, príbuzných aj lekára.

Čo ak o tom pacient nechce hovoriť?

Je to, samozrejme, jeho právo.

Keď sa za utrpenie pripláca

Skúsme si modelovú situáciu. Máme starého človeka, povedzme, že už vo veľmi pokročilom štádiu staroby, po mnohých návštevách v nemocnici. Zrazu sa mu priťaží. Príbuzní intuitívne volajú záchranku, nič iné im nenapadne. Lekári ale nemajú tiež veľmi na výber, než ho hospitalizovať. Dá sa predpokladať, že dostane nejakú podporu, ale pravdepodobne tam zomrie. Znamená to, že príbuzní spravili niečo zlé? Respektíve, čo by ste im odporúčali?

V Nemecku by k takejto hospitalizácii nemuselo dôjsť. Mohol by to riešiť tím, ako je náš, teda výjazdová paliatívna starostlivosť. My by sme po komunikácii s pacientom, príbuznými a jeho všeobecným lekárom stanovili ďalší postup. Ak by sme sa zhodli na tom, že ďalšia hospitalizácia mu nepomôže, doprevádzali by sme ho doma.

Ako viete, kedy sa blíži koniec?

Človek sa akoby sťahoval z aktívneho života, z kontaktu s ľuďmi, veľa spí, stále menej je, mení sa jeho výzor. Napriek liečbe pribúdajú komplikácie jeho ochorení.

Obeťami tohto akcionizmu sú hlavne starí ľudia, u ktorých keď chcete, môžete toho naindikovať veľa.

Prečo sme sa dostali do stavu, že chceme človeka zakaždým liečiť, hoci to znamená, že mu vlastne pokazíme odchádzanie?

Má to viacero dôvodov vrátane medicínskych, etických či ekonomických. Povedzme, že niekomu po resuscitácii ostane nezvratné hypoxické poškodenie mozgu, je na prístrojoch, udržiavaný pri živote len umelou výživou a pľúcnou ventiláciou. Takýto pacient prežíva len vďaka modernej medicíne. Raz to manželka jedného pacienta komentovala tak, že jej manžel nie je ani na zemi, ani v nebi, ale niekde na streche, čo si rozhodne nikdy neželal. A tam môže žiť aj niekoľko rokov, vďaka high tech medicíne. Niekedy je to aj 24-hodinová opatrovateľská služba, ktorá tlačí na príbuzných, aby sa neopovážili nechať takéhoto človeka zomrieť, napríklad odpojením výživy. Pre nich je to totiž dobre platený džob.

Čiže je to najmä o peniazoch?

Niekedy ľuďom nedovolíme odísť kvôli peniazom či kvôli vlastnému pohodliu, aby sme nemuseli žiť s následkami ťažkého rozhodnutia. Môže byť za tým niekedy aj snaha lekárov napĺňať svoj katalóg výkonov alebo odmeňované plnenie limitov.

Napríklad chirurg chce odstrániť nádor, no už mu nezáleží na tom, že ten pacient už nemá kapacitu prejsť ozdravným procesom a vrátiť sa do zmysluplného života. Aj to je problém DRG, platby za výkon, namiesto platby za dobrú, úprimnú medicínu. Alebo ďalší príklad, časť zlomenín môžete vyriešiť rovnako dlahou ako operáciou. Výsledok je rovnaký, náklady sú zásadne rozdielne. Pre nemocnicu je výhodnejšie operovať, pretože za ňu dostane viac. Má síce aj náklady, ale aj tak sa jej to oplatí, lebo si pokryje fixné náklady.

Informačná nerovnováha medzi lekárom a pacientom je stále obrovská, lekár vás nakoniec presvedčí o svojej pravde. Ekonomizácia medicíny tlačí lekárov k tomu, aby neboli k pacientovi celkom úprimní. Tu je dôležitá činnosť regulátora a organizácií zastupujúcich práva pacientov.

Hádajú sa paliatívni lekári s chirurgmi?

My väčšinou vidíme pacientov, na ktorých si chirurgovia vylámali zuby. Alebo tých, ktorí sa nedali operovať. Takže ani veľmi nie. My sa ich občas pýtame, či to naozaj muselo byť, ak napríklad náročný zákrok uberie pacientovi výrazne kvalitu života bez želaného výsledku. Ale veľakrát to nie je jednoduché. Aj ja s tým bojujem, rozhodovanie medzi medzi paliatívnou a intenzívnou medicínou vôbec nie je jednoduché.

Ak to teda skrátim, ste výrazný zástanca toho, aby ľudia zomierali doma.

Ak sú na to vhodné podmienky, napríklad zabezpečená starostlivosť a aj lekársky dohľad, tak je to to najlepšie. Iste je to obeta aj pre tú rodinu, ale z mojej skúsenosti je to to najlepšie pre všetkých. Ambulantná paliatívna starostlivosť dnes dokáže veľmi dobre nastaviť symptómy spojené s umieraním. Spomínaná dispozícia pacienta, teda niečo ako posledná medicínska vôľa pomohla k tomu, že dnes oveľa viac ľudí v Nemecku zomiera doma.

 

Napríklad onkologickí pacienti sa rozhodnú, že nechcú získať mesiac či dva navyše, ale za cenu výrazných komplikácií. Dôležitá je aj podpora príbuzných. Umieranie nie je krásne, býva spojené so stresom, utrpením a smútkom. Keďže naša spoločnosť chce byť stále menej konfrontovaná s týmito emóciami, tak je to pre príbuzných udalosť, ktorá obohatí ich ďalšie žitie, akokoľvek zvláštne to môže znieť.

Čaká to aj na Slovensko

Zároveň ale silnie volanie po zavádzaní eutanázie, aj z dôvodov, aby sme sa vyhli práve prežívaniu utrpenia. Nebude sa postupne paliatívna medicína meniť na medicínu eutanázie?

Paliatívna medicína je opakom eutanázie. Z mojich skúseností len veľmi málo umierajúcich požaduje aktívnu eutanáziu. V Nemecku to nie je legálne.

Čo robíte, ak niekto veľmi nalieha, aby ste ho usmrtili?

Vtedy je to aj pre nás veľmi ťažké. Viete, že koniec príde tak či tak a ten človek sa evidentne trápi. Je ťažké odpovedať mu na otázku, aký význam má jeho utrpenie. No treba povedať, že dnes už vieme väčšinu symptómov dobre zvládať. Existuje dokonca možnosť paliatívnej sedácie, teda ak vyčerpáme všetky štandardné možnosti, tak môžeme pacienta uviesť do umelého spánku, akejsi plytkej narkózy, na niekoľko hodín alebo aj dlhšie.

Dá sa dopredu povedať, aké bude mať pacient umieranie?

Dá sa niečo tušiť. Ak je niekto už pri prvom kontakte nervózny a nespokojný, tak aj umieranie býva turbulentné. Zmierený zomiera akosi ľahšie.

Slovensko počas budúcich desaťročí výrazne zostarne, paliatívna medicína bude zrejme dôležitá téma.

Demografický zlom, ktorý sa na nás valí, bude v medicíne silno cítiť. Najdôležitejšie bude nestratiť ľudskú tvár, keď spoločnosť nebude môcť dopriať každému špičkovú starostlivosť. Bude dôležité, aby sme vedeli, čo naozaj pacienti potrebujú a čo ich trápi.

Vynorí sa aj otázka nasmerovania zdrojov, pretože peňazí bude v medicíne vždy nedostatok, to platí aj pre bohaté krajiny. Čiže bude treba veľmi racionalizovať a čistiť systém od požiadaviek záujmových skupín, zefektívňovať celý systém. Ale treba rátať s tým, že aj keď sa to podarí a pomôže to, nebude to stačiť. Treba preto rýchlo naštartovať aj analytickejší prístup k rozdeľovaniu zdrojov v zdravotníctve.

Úradné dokumenty

I/18 Prešov, Levočská - Obrancov mieru križovatka, most, stavebné povolenie

Rozhodnutie Okresného úradu Prešov, Odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, číslo OU-PO-OCDPK-2017/007147-04 zo dňa 17. 2. 2017.

Diaľnica D1 Prešov západ - Prešov juh, oznámenie o začatí konania o predĺžení platnosti stavebného povolenie

Verejná vyhláška, ktorou sa oznamuje začatie konania o predĺžení stavebného povolenia, č. j. 10424/2017/SCDPK-C240/12922 zo dňa 16. 2. 2017 pre stavbu "Ďiaľnica D1 Prešov západ - Prešov juh".

I/18 Prešov, Levočská - Obrancov mieru, Úprava trolejového vedenia, oznam o začatí stavebného konania

Verejná vyhláška, ktorou Prešovský samosprávny kraj, Úrad Prešovského samosprávneho kraja, Odbor dopravy, oznamuje začatie stavebného konania a nariadenia ústneho konania, č. j. 02416/2017/OOD-002 zo dňa 10. 2. 2017 pre stavbu...

Poznámky k zákonom

Môže súd nariadiť stavebnému úradu vykonanie štátneho stavebného dohľadu?

Žalobca podal obci Hodruša-Hámre, ako príslušnému stavebnému úradu,žiadosť o prešetrenie legálnosti...

Môže mi úrad doručiť zásielku, ak dlhodobo nie som doma?

Pri doručovaní úradných rozhodnutí v správnom konaní sa často stretávam s takzvanou fikciou...

Neoznámenie trestného činu. Povinnosť oznámiť trestný čin. Mám takú povinnosť alebo nie?

Som povinný oznámiť trestný čin alebo podozrenie z trestného činu? Kedy nie som povinný oznámiť...

Výkup pozemkov na obchvat: Nechcel čakať, vyplatia ho skôr

Národná diaľničná používa dvojaký meter, tvrdia vlastníci.

Dopravný expert: Nechoďme do diaľnic v polovičnom profile

Podobná diskusia o doprave, akú zažíva Prešov, čaká aj iné mestá. Obchvat Prešova sa prehodnocuje a...

Ani päťdesiat úradných pečiatok vám nepomôže, keď si niekto spomenie, že práve váš dom je treba chrániť pre budúce generácie

Mal by štát zrušiť povolenie na zbúranie funkcionalistickej vily v pražských Petřinách? Hosťami...

Na prebratie zásielky bude viac času

Úradná zásielka adresovaná občanovi napríklad zo stavebného úradu je považovaná za doručenú na...

Jarovce sa odvolali proti rozhodnutiu o vyvlastnení pozemkov pre diaľnicu D4

Obec už časť pozemkov pod diaľnicu NDS predala, ďalšie pozemky potrebuje z dôvodu, že zmeny a...

Pozemkové úpravy a ochrana pôdy

Motto: Bohatý hospodár nepredáva svoj majetok.

Prvé kilometre - video dokument o stavbe diaľnice D1 z roku 1970

Nad všetky očakávania intenzívny rast dopravy v mestách a na cestách vyžaduje nevyhnutne stavbu...