Lúpež storočia

Zdroj: Andrej Šimončič, Život

Začiatok päťdesiatych rokov sa v Československu niesol v znamení horúčkovitého kopírovania všetkého, čo robil Sovietsky zväz, veľký vzor našich komunistických mocipánov. Režimu nepohodlní ľudia končili vo väzeniach, v pracovných táboroch a na šibeniciach, ostatní mali s nadšením budovať svetlé zajtrajšky. Noviny denne prinášali správy o budovateľských úspechoch či zdarnom plnení a prekračovaní plánu. Realita našej ekonomiky však taká ružová nebola.

Nedostatok a drahota

Hospodárska politika komunistickej strany sa orientovala najmä na ťažký priemysel, ostatné oblasti sa ocitli na okraji jej záujmu. Výsledkom bolo, že kedysi prosperujúce podniky sa stali príveskami veľkých kolosov, spotrebný priemysel sa utlmoval a likvidácia živností spôsobila zrútenie siete služieb. Namiesto nich vznikali komunálne prevádzky a bolo presne nalinkované, koľko má byť v ktorom meste a obci akých obchodov, ale aj reštaurácií či holičstiev. Česi a Slováci mohli byť hrdí na rekordy v ťažbe uhlia či spracovaní ocele, no napríklad o autách alebo hoci aj o domácich spotrebičoch mohli iba snívať. Mohli byť spokojní s rastom zamestnanosti a platov, peniaze však v podstate nemali kde minúť, zoznam úzkoprofilového tovaru sa totiž pomaly, ale iste rozrastal. Centrálne plánované hospodárstvo nedokázalo ani osem rokov po vojne zabezpečiť dostatok potravín a oblečenia a väčšina tovaru bola stále na lístkový prídel. Existoval síce aj tzv. voľný trh, ceny na ňom však boli výrazne vyššie. Len na porovnanie, kým na viazanom trhu (lístky) stálo napríklad kilo cukru 15 korún, na voľnom to bolo desaťnásobne viac. Cena masla na prídelové lístky bola 80 korún, vo voľnom predaji 450 (!), kilo bravčového mäsa stálo 46, respektíve 260 korún. Rozdiely neboli len pri potravinárskom tovare, cena pánskeho obleku na lístky bola 1 800 korún, bez nich 6 000, topánok 400, respektíve 3 000 korún. Navyše, nie každý mohol na viazanom trhu nakupovať. Ľudia označení režimom ako „nepriateľské živly“, teda bývalí podnikatelia, vyšší štátni úradníci, obchodníci, živnostníci či dedinskí boháči prídelové lístky nedostávali, takže museli platiť niekoľkonásobne vyššie ceny na voľnom trhu.

Dve muchy jednou ranou

Bolo jasné, že prehlbujúcu sa ekonomickú krízu bude musieť vláda riešiť. Základné rozhodnutie vyšlo od Klementa Gottwalda a jeho návrh na zrušenie prídelového systému a menovú reformu v novembri 1952 ústredný výbor strany (ako inak) schválil. Konkrétnu podobu reformy mal vypracovať nomenklatúrny ekonóm Václav Hůla s tímom odborníkov, v ktorom bol napríklad riaditeľ štátnej banky Otakar Pohl, ekonóm prezidentskej kancelárie Vladimír Kadlec a niekoľko ľudí z ministerstva fi nancií. Projekt, na ktorom pracovali, bol prísne utajovaný a okrem jeho autorov bolo o jeho príprave informovaných len pár ľudí z vedenia strany a štátu. Cieľom reformy však nebolo iba postaviť na nohy ekonomiku. Mala aj ideologické pozadie. „Prípadná reforma meny by mohla citeľne obmedziť hospodársku základňu zvyšku kapitalistických živlov,“ napísal v jednej správe Hůla. So svojím tímom v decembri 1952 ukončil práce na teoretickej časti reformy a mohlo sa začať s praktickými prípravami. Moskovská tlačiareň Goznak už v tom čase dostala objednávku na tlač nových československých bankoviek.

Hoci všetky prípravy prebiehali v maximálnom utajení, medzi ľudí nejaké informácie prenikli. Nikto však nepoznal ani len hrubé črty pripravovanej reformy, a tak sa množili fámy. Na jar 1953 už bolo verejným tajomstvom, že republiku čaká menová reforma. Ľudia sa snažili minúť čo najviac korún a húfne skupovávali, čo sa dalo, prípadne pod vplyvom fám ukladali peniaze na vkladné knižky, ktorých sa vraj reforma nemala týkať. Iní zase naopak úspory vyberali, pretože sa dopočuli, že hotovosť sa bude vymieňať vo výhodnejšom kurze. V hláseniach, ktoré štátna bezpečnosť z jednotlivých regiónov posielala do Prahy, sa napríklad objavovali aj správy o prudkom náraste predaja alkoholu a množiacich sa absenciách vo fabrikách.

Klamár prezident

Národ bolo treba upokojiť a podujal sa na to Antonín Zápotocký, ktorý sa po Gottwaldovej smrti stal novým československým prezidentom. V rozhlasovom prejave 29. mája 1953 ľudí ubezpečoval, že chýry o pripravovanej menovej reforme nie sú pravdivé a šíria ich nepriatelia nášho ľudovodemokratického zriadenia, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že republika pod vedením komunistickej strany napreduje. „Občania, nebojte sa. Naša mena je pevná a žiadna peňažná reforma nebude,“ tvrdil Zápotocký. Prezident vedome klamal, do spustenia menovej reformy chýbali v čase jeho rozhlasového príhovoru už len hodiny. O tom, že komunistické vedenie sa reakcie národa bálo, svedčí aj fakt, že už 28. mája vydal minister národnej bezpečnosti rozkaz, na základe ktorého boli do stavu najvyššej pohotovosti uvedené všetky bezpečnostné zložky. V rámci akcie nazvanej Guľomet boli zmobilizované aj Ľudové milície, ozbrojená zložka komunistickej strany, a jej ústredný výbor začala dokonca strážiť armáda. Prísne opatrenia sa dotkli aj zamestnancov štátnej banky. Tí, čo sa o reforme dozvedeli deň pred jej spustením, nesmeli odísť domov. Preventívne ich internovali na pracoviskách a odpojili im telefóny.

Širšie vedenie strany sa o všetkom, a najmä o detailoch reformy, dozvedelo na zasadnutí jej ústredného výboru v sobotu 30. mája 1953. Ani odtiaľto nesmel nikto odísť, kým nebola informovaná verejnosť. K tomu malo dôjsť popoludní. Krátko po 17. hodine skutočne v rozhlase vystúpil predseda vlády Viliam Široký a oznámil, že Československo čaká menová reforma a staré bankovky budú platiť iba do 1. júna. Inými slovami, už len necelé dva dni! „Menová reforma je veľkým úspechom československého pracujúceho ľudu. Odteraz bude kurz novej koruny pevne napojený na sovietsky rubeľ, najpevnejšiu menu sveta,“ vyhlásil Široký. Ľudia boli zaskočení, peniaze už prakticky nemali kde minúť. Všetky predajne totiž dostali príkaz, aby v sobotu 30. mája zatvorili už o 17. hodine, a v nedeľu mali, pochopiteľne, tiež všade zavreté. Národ teda zaútočil na pohostinské zariadenia a snažil sa čo najviac starých peňazí prejesť a prepiť...

Ožobráčený národ

Bola to pochopiteľná reakcia. Staré peniaze sa totiž mali za nové vymieňať veľmi nevýhodne. Široký, ktorý oznámil, že ceny aj platy budú prepočítané kurzom 5 : 1, však nepovedal celú pravdu. Tú sa národ dozvedel na druhý deň z mimoriadneho vydania novín – a bola šokujúca. V hotovosti sa dalo vymeniť iba 300 korún v kurze, o akom hovoril predseda vlády. Každá ďalšia koruna sa už prepočítavala v pomere 50 : 1! To znamená, že namiesto tristo korún dostal občan šesťdesiat a rovnakú sumu dostal aj za ďalších 3 000. Aby sa predišlo špekuláciám, za rodinu mohol peniaze v hotovosti meniť iba jeden jej člen a iba raz. Času tiež nebolo veľa, výmena sa začala prvého a skončila sa štvrtého júna. Každá výmena bola zaznamenaná pre potreby ŠtB, ktorá tak dostala podrobné informácie o tom, kto má koľko peňazí. Prepočítavali sa aj úspory na vkladných knižkách. V tomto prípade sa kurzom 5 : 1 dalo vymeniť 5 000 korún a čím bol vklad vyšší, tým bol pomer nevýhodnejší. Pri sumách do 10 000 to bolo napríklad 10 : 1 a pri 50 000 až 30 : 1. Navyše takéto nariadenie sa týkalo len vkladov do 15. mája, neskoršie sa bez ohľadu na výšku prepočítavali v kurze 50 : 1. Úplne zdrvujúci bol však posledný bod nariadenia, podľa ktorého prepadli v prospech štátu všetky úspory na tzv. viazaných vkladoch, náhrady, ktoré boli vyplatené za znárodnenie majetku, ale aj životné poistky, ktoré si ľudia platili neraz celý život. Samozrejme, aj v prípade reformy boli rovní a rovnejší. Funkcionárom strany, príslušníkom bezpečnosti alebo dôstojníkom armády menili všetky peniaze v kurze 3 : 1, milicionárom 5 : 1. No aj bežní ľudia sa snažili prísne podmienky rôznymi spôsobmi obísť. V novinách sa v tom čase napríklad objavila správa, že v Dunajskej Strede posielali niektorí nemajetných Rómov vymieňať vysoké sumy.

Protesty potlačili silou

Netreba hádam ani zdôrazňovať, že menovou reformou bol národ pobúrený. V Bratislave sa v reakcii na ňu objavil na múre nápis Nechceme komunistickú diktatúru!, letáky s výzvou Žiadame slobodné voľby, odíďte červení fašisti! niekto zase porozhadzoval v Děčíne. To však bol len začiatok. V 129 podnikoch po celej republike vypukli štrajky, do ktorých sa zapojilo takmer štyridsaťtisíc ľudí. Nepokoje sa preniesli aj do ulíc. K mohutným demonštráciám, ktoré rozháňali policajti aj vojaci, došlo napríklad v Ostrave a Bohumíne. Najsilnejší odpor proti reforme však zaznamenala Plzeň, kde sa pobúrení ľudia dokonca zmocnili radnice a ovlád li mestský rozhlas, prostredníctvom ktorého vyzývali na odpor a volali na slávu Masarykovi a Benešovi. Hrozilo, že situácia v západočeskej metropole prerastie do skutočnej revolúcie, a tak tam zo širokého okolia stiahli okrem policajných aj ozbrojené jednotky armády, pohraničnej stráže a štátnej bezpečnosti. Výsledkom konfl iktov bolo viac než dvesto zranených.

Prvé protikomunistické povstanie vo východnej Európe, ako sa plzenské udalosti tiež označujú, trvalo krátko. Večer už mesto opäť ovládli komunisti. Prvý tajomník strany Antonín Novotný vydal príkaz, aby bol každý prejav nesúhlasu s reformou bez milosti a tvrdo postihnutý. Nasledovala teda vlna zatýkania, domových prehliadok a na svoje si prišli mnohí udavači. Vo väzení a v uránových baniach skončili stovky ľudí, údajného iniciátora nepokojov odsúdili na trest smrti a popravili. Mnohých ďalších vyhodili z práce či vysťahovali do odľahlejších častí krajiny.

Ukradli miliardy

Aj samotná menová reforma mala hrozivé dôsledky. Hoci jedným z jej cieľov bolo zlikvidovať zvyšky majetnejších skupín obyvateľstva, tvrdo postihla najmä mladé rodiny, dôchodcov a robotnícku vrstvu, ktorou sa komunisti tak radi oháňali. Štát sa naopak veľmi obohatil. Ľudia si prišli v hotovosti vymeniť 38 miliárd korún, za ktoré dostali 1,4 miliardy nových. Ďalších 37 miliárd mali v čase vyhlásenia reformy na vkladných knižkách, zostali im 4 miliardy. Viazané vklady, ktoré boli bez náhrady zrušené, dosahovali výšku 80 miliárd korún. Lúpežou storočia, ako sa menová reforma z roku 1953 aj nazýva, získal štát napokon 3,5 miliardy korún v novej mene. Priemerný plat bol vtedy približne 800 korún.