Lipšicovo kladivo na úradníkov?

Zdroj: vyvlastnenie.sk

Čo hrozí slovenskému úradníkovi, ak si vyloží zákony po svojom? V podstate nič. Na nesprávne konanie úradníka, ale aj starostu, sudcu či prokurátora, tak jednostranne dopláca iba občan alebo podnikateľ.

Neraz pri tom stratí čas a majetok, v krajnom prípade môže prísť aj o slobodu. Iba tí najvytrvalejší si po dlhom čase vysúdia rozsudok s konštatovaním, že úrad v „ich“ veci porušil zákon. Úradníka, schovaného za úradom, to však netrápi. Hoci svoju právomoc zneužil, spôsobenú škodu občanovi zaplatiť nemusí. A slovenský úradník to veľmi dobre vie.

Minister spravodlivosti Lipšic sa rozhodol bojovať so zakorenenou tradíciou o veľkých právomociach a nijakej zodpovednosti. Chce, aby štátne orgány a samosprávy zodpovedali za škody, ktoré spáchali ich predstaviteľia na úkor občanov. Predstavil návrh zákona „o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“.

Presadzuje, aby úrady platili poškodeným občanom a firmám škody spôsobené protiprávnymi rozhodnutiami, nesprávnym úradným postupom a nečinnosťou. Nejde o úplnú novinku. Problematiku čiastočne rieši dodnes platný zákon z roku 1969. Ako vtedy, tak aj dnes, však pôsobí iba ako bezzubé torzo. Čo je teda v Lipšicovom návrhu nové?

Pod dosah zákona sa má konečne dostať aj samospráva. Decentralizácia a prechod kompetencií zverili do rúk starostov rozsiahle právomoci. Začínajúc vydávaním rôznych povolení, končiac rozhodnutiami o vyvlastnení majetku. Ak pri tom starosta pochybí, pred priamou zodpovednosťou ho zastaraný zákon zatiaľ spoľahlivo ochráni a poškodený občan znáša dôsledky sám.

Pribudne aj právo na náhradu ušlého zisku, straty na zárobku a aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Minister chce úradníkov odnaučiť od zlozvyku, že kto nič neurobí, ten nič nepokazí. Za nesprávny úradný postup totiž považuje aj porušenie povinnosti urobiť úradný úkon alebo rozhodnúť v zákonom určenej lehote. Minister myslel aj na neduhy v justícii. Odškodňovať žiada aj za subjektívne prieťahy v súdnom konaní.

Občana nemá zaujímať, či mu úradník spôsobil škodu úmyselne alebo „iba“ z neznalosti. Ministerský zámer deklaruje, že vo vzťahu k poškodenému sa musia napraviť všetky dôsledky porušenia zákona, a to bez ohľadu na ich príčinu.

Návrh ukazuje cestu správnym smerom. Znamená však aj to, že škody spáchané úradníkmi zaplatia najmä daňoví poplatníci. Úrad síce môže vyplatené odškodnenie vymáhať v plnej výške od svojho (ne)zodpovedného úradníka, slabina návrhu je však práve v slovíčku „môže“. Môže, teda nemusí.

Preto nehrozí, aby sa návrh napriek svojmu širokému záberu stal akýmsi občianskym „kladivom“ na úradníkov, sudcov, starostov a prokurátorov. Právo na náhradu škody totiž občanovi vznikne až potom, keď nezákonnosť v každom konkrétnom prípade skonštatuje kompetentný orgán a nezákonné rozhodnutie právoplatne zruší alebo zmení. Ďalšou podmienkou bude, že občan sa proti nezákonnosti bránil aktívne od počiatku a využil všetky riadne opravné prostriedky.

Ani splnenie týchto dvoch podmienok ešte občanovi neumožní, aby dohnal úrad pred súd. Najprv bude musieť škodu sám vyčísliť a požiadať, či úrad uzná a zaplatí škodu dobrovoľne. Až keď po troch mesiacoch nepochodí, bude sa môcť obrátiť so žalobou na súd.

Vzrušovať sa nemusia ani úradníci. Ich previnenie musí najprv uznať disciplinárna komisia alebo vinu musí skonštatovať súd. Až potom môžu ich nadriadení uvažovať o zosobnení škody. Dá sa predpokladať, že ak budú iba môcť, ale nebudú musieť, falošná kolegialita im bude brániť vymáhať škody od svojich podriadených.

Až budúci rok ukáže, či bude Lipšicova iniciatíva v každodennom živote prospešná. Sama o sebe zázrak neprinesie. Zmena k lepšiemu nastane, až keď si občan zvykne na aktívny boj o svoje právo na náhradu škody. To už nie je úlohou ministra.

Richard D r u t a r o v s k ý

Písané pre týždenník Domino Fórum.