Keď nič nezaberá, vytiahne sa referendum. Aké sú nebezpečia verejných plebiscitov

Zdroj: Magdaléna Vášáryová, blog.etrend.sk

V liberálnom a ľavicovom tábore vo Švajčiarsku zavládlo zdesenie. V poslednom referende zvíťazila xenofóbna, ultrakonzervatívna nacionalistická strana, ktorá dokázala presvedčiť dostatočný počet ctihodných občanov švajčiarskej konferederácie, aby demonštrovali „strach a neodôvodnené predsudky voči rozrastajúcej sa moslimskej menšine a zatrhla im postavenie ďalších minaretov“ – aby som citovala jedny zo švajčiarskych novín. Súhlasím s novinárom z českých Lidových novín, ktorý označil takéto pohoršovanie sa za falošné a smiešne. Každý, kto sa oboznámi aspoň z pár úryvkami výsledkov celonárodných švajčiarskych referend, vie, že referendá sú jednoducho také. Poskytujú nebývalý priestor na vyjadrenie tých najskrytejších obáv z akýchkoľvek zmien vo svojom okolí.

Práve preto sa tento inštitút priamej demokracie nepresadil v žiadnom inom štátnom celku nielen v Európe, ale aj vo svete a používa sa všeobecne veľmi obmedzene. V čom je jeho nebezpečenstvo?

1. v nezodpovednosti. V zastupiteľskej demokracii si volení zástupcovia musia uvedomiť, že dôsledky ich hlasovania v parlamente sa do štyroch rokov, teda do nových volieb zástupcov občanov, môžu ukázať aj bežnému pozorovateľovi verejného života ako škodlivé a nezodpovedné. A strana, ktorá hlasuje nezodpovedne nie vždy, ale často prehráva.  To samozrejme neplatilo za komunizmu, tam poslanci nezodpovedali za nič, lebo o ničom ani nerozhodovali. Boli len neidentifikovateľnou masou, ktorá si chcela nakúpiť za odmenu nedostatkové tovary. Preto kvalitu našej demokracie ohrozuje, keď sa aj dnes poslanci niektorej strany menia na bezduché hlasovacie stroje. A je jedno, či sa len boja, že stratia výhody kradnutia pre svoju firmu alebo kúpený titul, či dostanú zákaz naplňovania si iných svojich egoistických cieľov. Ale dnes už vieme, že v zavedenej demokracii sú takéto „hry“ na nezodpovednosť krátkodobé. Akú zodpovednosť nesie na svojich pleciach občan, ktorý hlasuje za škodlivé riešenie voči svojim spoluobčanom v referende? Žiadne, lebo nikto nevie, ako hlasoval o jednotlivom probléme referenda. Tvorcovia moderných demokracií si toho boli vedomí a preto presadili pre riešenie celoregionálnych alebo celoštátnych problémov zastupiteľský inštitút.
2. v ultrakonzervatizme.  Spomeňme si len na to, v ktorom štáte sa ženy ako posledné v Európe dostali k volebným urnám. Vo Švajčiarsku, lebo o možnej rovnocennosti 52 percentnej väčšiny obyvateľstva sa hlasovalo v referendách. A tak sa stalo, že v niektorých častiach tejto bohatej krajiny museli ženy čakať na presadenie svojich zákonných práv byť  rovnoprávnymi občiankami štátu až do roku 1957. To už naše staré mamy boli dávno sebavedomé a mohli voliť už od roku 1921. S masarykovou zastupiteľskou republikou prestal totiž definitívne platiť vžitý predsudok, dokazovaný desaťročia tými najvynikajúcejšími lekárskymi kapacitami, že ženy majú tak malý mozog, že sa nemôžu slobodne rozhodovať. Nepochybne vo veľmi konzervatívnych mozgoch môže tento predsudok dodnes pretrvávať aj u nás, ale nepatrí medzi rozhodujúce spoločenské trendy a už ani nebude. Ale ako by dopadlo celonárodné slovenské referendum o otázke, či môžu napríklad voliť menšiny, si netrúfam predpovedať. Alebo o otázke, čo urobiť s neprispôsobivými občanmi. Túto skutočnosť si treba uvedomiť hneď, ako sa niektorí neúspešní politici snažia zviditeľniť presadzovaním referenda za každú cenu. Aj za cenu zlých riešení a aj keď sa jedná o deklarovaných liberálov, ktorí chcú nebezpečným ultrapopulistickým názorom dať zelenú.
3. v cene. Referendum predpokladá veľmi informovaného občana, ktorý sa zaujíma nielen o svoje zamestnanie a sociálne dávky, prípadne cesty k jeho domovu alebo odvolanie neschopného starostu, ale aj o zahraničnú politiku, dane, zdravotníctvo, školský systém, financovanie kultúrnych inštitúcií, médií verejnej služby a tak ďalej. Predkladať otázku na referendum neinformovanému občanovi je spoľahlivou cestou do pekla predsudkov, minulých storočí a k prirodzenému strachu každého človeka zo zmien. Čo by sa stalo, keby sme v referende hlasovali o otázke, koľko daní majú platiť podnikatelia a vzdelanejší občania? Určite by sme nemali rovnú daň, hoci sa osvedčila a ani populisti ju nezrušili. Dosiahnuť úroveň aspoň priemernej informovanosti poslanca parlamentu u každého občana štátu stojí veľké peniaze a čas. Referendá predpokladajú aj veľmi slabé štátne štruktúry. Vo Švajčiarsku to možno demonštrovať nielen na štyroch štátnych jazykoch a širokých autonómiách každej časti konfederácie, ale aj na inštitúte rotujúceho prezidenta, ktorý sa mení každý rok. To tiež niečo stojí. Možno by sa niektorí u nás potešili možnosti zbaviť sa niektorého z našich prezidentov do roka a do dňa a možno by to spôsobilo, že by prezidenti boli aktívnejší, ale v zásade to zbavuje prezidentský stolec významu. Na Slovensku by sme sa mali zaoberať skôr problémom, čo v našej zastupiteľskej demokracii spôsobil zákon o bezprostrednej voľbe prezidenta občanmi bez toho, aby sa zmenila jeho zodpovednosť za výkon funkcie a posilnila možnosť tých istých občanov odvolať ho.

Nevieme dnes celkom zodpovedne odhadnúť, ako sa bude voliť v budúcnosti. Je pravdepodobné, že budeme sedieť doma a hlasovať cez naše moderne vybavené osobné počítače, možno budeme mať aj všité čipy namiesto občianskych preukazov, ktovie. Preto si netrúfam predpovedať, kedy budeme musieť voliť povinne tak, ako je to už v Austrálii. To určite zmení nielen postoj európskych politikov k celonárodným referendám, ale posilní aj pocit zodpovednosti za vlastnú informovanosť u občanov. Najmä keď hlasovanie nebude tajné, ale verejné a každý si ho bude môcť na internete overiť. Nevieme ani, ako budú vyzerať politické strany a iné zažité štruktúry riadenia štátu. S týmito otázkami sa budú zaoberať naše deti a môžeme len dúfať, že budú k nim pristupovať zodpovednejšie ako dnes my k našej demokracii.