Duch ústavy v ohrození

Zdroj: Ernest Valko, Jozef Vozár, SME

V minulých týždňoch bolo častým predmetom úvah prijatie ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Zvláštne na tom je to, že text tohto ústavného zákona je prakticky totožný s textom, ktorého účinnosť pozastavil Ústavný súd Slovenskej republiky.

Ak by zákonodarný zbor prijal rovnaký text ako ústavný zákon, čoho sa hlavne časť opozície domáha, opakovane by obišiel rozhodnutie Ústavného súdu, respektíve by mu znemožnil rozhodovať. Takýmto postupom dochádza k degradácii funkcie Ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti a zároveň je zneužívaný ústavný zákon na upravovanie takých skutočností, kde stačí obyčajný zákon.

Ústavná inflácia

Takáto inflácia ústavných zákonov má širší dosah, ako sa na prvý pohľad zdá. Ústavným zákonom sa predovšetkým mení a dopĺňa ústava. Samotná ústava výslovne upravuje, ktoré skutočnosti musia byť upravené ústavným zákonom. Ide napríklad o zmenu hraníc, vstú­penie či vystúpenie do štátneho zväzku s iným štátom.

V tejto súvislosti si položme otázku, či je možné prijať akýkoľvek zákon – napríklad ústavný zákon o zmene spoločenského poriadku, predĺženie mandátu poslanca na 20 rokov? V ústavách existujú písané alebo nepísané základy vyplýva­júce z ducha ústavy, ktorých prelomenie znamená zmenu moci.

Národná rada môže vykonávať zákonodarnú moc len v rozsahu a spôsobom, aký jej ustanovuje ústava a zákony. Parlament rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s princípom právneho štátu. Ústava vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi.

Aký vyšší záujem môže existovať, aby v demokratickom a právnom štáte sa takýmto spôsobom obchádzali rozhodnutia Ústavného súdu? Jednoznačne žiadne. Išlo by o ďalší precedens, kde parlament suspenduje právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky, lebo mu nevyhovujú určité jeho rozhodnutia. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky moci môže narušiť ústavou vytvorené vzťahy nielen medzi jednotlivými zložkami.

Paradox

Navyše môže dôjsť k paradoxnej situácii. Je odôvodnený predpoklad, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku je okrem iného retroaktívny. Ak by sa takýto zákon povýšil na ústavný zákon, znamenalo by to, že ústava de facto nedovoľuje retroaktivitu právnych noriem ako jeden zo základných predpokladov právneho štátu, ale tento ústavný zákon by to dovoľoval.

Tu už sa narúša materiálny základ ústavy, ako aj demokratického a právneho režimu. Navyše, Ústavný súd by pri bu­dúcom posudzovaní ústavnosti napadnutých zákonov musel brať do úvahy nielen ústavu, ale aj všetky ústavné zákony. Ako by sa vyrovnal napríklad s námietkou retroaktivity, keď doterajšia ustálená judikatúra Ústavného súdu ju nedovoľuje a iný ústavný zákon by to umožňoval?

Uvedená „bohorovnosť“ nie je cudzia ani iným parlamentom. Svojho času prijal rakúsky ústavodarca ústavný zákon, s úmyslom obísť Ústavný súd. Rakúsky ústavný súd konštatoval, že takýto postup parlamentu prelamuje základné princípy rakúskej ústavy. Hoci ra­kúsky ústavný súd podobne ako náš nepreskúmava súlad ústavných zákonov s ústavou, v prípade, kde sa ústavným zákonom len suspendovala ústava a obchádzali rozhodnutia Ústavného súdu, takýto ústavný zákon zrušil. Možno je to aj inšpirácia pre Ústavný súd Slovenskej republiky, pokiaľ si novodobí ústavodarcovia myslia, že môžu „všetko“.