Dôvodová správa návrhu zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

Reklama:

Poznámka: Tento návrh stavebného zákona z roku 1998 nebol napokon nikdy prijatý.

24. 12. 1998

 

A. Všeobecná časť

Základom teraz platnej právnej úpravy územného plánovania a stavebného poriadku je zákon č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý nadobudol účinnosť 1.októbra 1976. K nemu boli vydané vykonávacie predpisy - vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č.83 až 87/1976 Zb., č.95/1977 Zb., a neskôr aj ďalšie, napríklad č.8/1983 Zb., č.105/1985 Zb.
Uvedené právne predpisy zavŕšili dovtedajší vývin práva v tejto oblasti spoločenských vzťahov v duchu idey zavŕšenia víťazstva socializmu. Nosnými cieľmi tejto právnej úpravy boli

  • vzájomná väzba centrálneho národohospodárskeho plánovania s územným plánovaním, ktorá bola organizačne sústredená na úrovni federálnej vlády,
  • súvislosť jednotného celoštátne organizovaného vedecko-technického rozvoja, centrálne riadeného územného plánovania a centrálne organizovanej, plánovanej a financovanej investičnej výstavby, ktoré boli organizačne prepojené vo Federálnom ministerstve pre technický a investičný rozvoj,
  • vytvorenie vertikálnej sústavy orgánov územného plánovania od federálnej vlády, cez republikové vlády po sústavu národných výborov, ktorá zabezpečovala realizáciu centrálnej národohospodárskej politiky do územného plánovania nie hierarchiou územných plánov, ale hierarchiou orgánov územného plánovania, ktoré si boli vzájomne nadriadené a podriadené,
  • unifikácia územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie pre všetky úrovne územného plánovania,
  • kategorizácia územnoplánovacej dokumentácie, ktorá nadväzovala na úrovne a časové horizonty národohospodárskeho plánovania,
  • systém obstarávania, povoľovania, vyhradzovania si a schvaľovania vytvárajúci jednotnú centrálne organizovanú sústavu,
  • nerozlišovanie medzi súkromnoprávnou a verejnoprávnou sférou,
  • uprednostňovanie celospoločenských záujmov pred skupinovými a individuálnymi záujmami, najmä uprednostňovanie spoločenského vlastníctva pred súkromným vlastníctvom pozemkov a stavieb, uprednostňovanie veľkoplošnej výstavby predovšetkým tzv. komplexnej bytovej výstavby pred individuálnou bytovou výstavbou, vyvlastňovaním stavebných pozemkov na tzv. občiansku vybavenosť,
  • zjednocovanie a unifikácia technickej a občianskej vybavenosti sídiel podľa celoštátne zavedenej kategorizácie obcí a normovanie hustoty a rozloženia osídlenia,
  • zavádzanie rozsiahlej typizácie vo výstavbe a uprednostňovanie používania opakovaných projektov stavieb, normovaním stavebných nákladov a použitých materiálov,
  • podrobná úprava všeobecných technických požiadaviek na výstavbu s cieľom zjednotiť ich na celom území štátu a postupne odstraňovať individuálne rozdiely medzi sídlami, zónami, štvrťami, ulicami a jednotlivými stavbami,
  • podrobná až detailná úprava všetkých postupov v územnom plánovaní, vo výstavbe, v projektovaní, v povoľovaní a kolaudácii stavieb s cieľom minimalizovať individuálne odchýlky a zaviesť čo najvyšší stupeň mechanického konania orgánov štátnej správy a všetkých účastníkov výstavby,
  • koncipovanie všetkých činností v územnom plánovaní a vo výstavbe ako úlohy štátu a jeho orgánov a organizácií, pričom postavenie občana a tzv. nesocialistických organizácií bolo trpné a okrajové, plne závislé od vôle a povoľovania štátnych orgánov.

Zákon č. 50/1976 Zb. so svojimi vyhláškami zavŕšil koncentráciu a centralizáciu územného plánovania a stavebného poriadku a potláčania súkromnoprávnej povahy práva na zhotovenie stavby, ktorá postupovala po Februári 1948.

II

Stavebné právo v našich podmienkach malo odlišnú úpravu v českej časti a v slovenskej časti bývalého spoločného štátu, ktorá sa zjednocovala postupne až do teraz platnej právnej úpravy, hoci odchýlky v obsahu neboli také veľké, ako v iných okruhoch spoločenských vzťahov.
V českej časti štátu existovali tzv. stavebné poriadky, a to český stavebný poriadok (zákon č.5/1889 z.z.č), pražský stavebný poriadok (zákon č.40/1886 z.z.č.), brnenský stavebný poriadok (zákon č.63/1894 m.z.z.), moravský stavebný poriadok (zákon č.64/1894 m.z.z.) a sliezsky stavebný poriadok (zákon č.26/1883 m.z.z.). Tieto poriadky upravovali nielen stavebné predpisy, ale aj územné plánovanie. Išlo však o územné plánovanie iba na úrovni obcí, ktoré boli zo zákona povinné obstarávať a udržiavať tzv. plány polohy. Stavebné poriadky platili v Čechách, na Morave a v Sliezsku s viacerými novelami až do ich zrušenia zákonom č.280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí.

V slovenskej časti štátu platili v jednotlivých mestách a vo vidieckych obciach a osadách tzv. stavebné štatúty vydávané na základe § 21 a 22 zákonného článku XXII:1886 o obecnom zriadení. Problematika územného plánovania a stavebného poriadku na Slovensku patrila do kompetencie obcí, pretože išlo o samosprávu územia obce. Napriek tomu štát sa snažil normovať niektoré činnosti, ktoré vyžadovali jednotu z hľadiska celoštátneho.

Preto sa medze úpravy v stavebných štatútoch postupne obmedzovali celoštátnym zákonodarstvom. Napr.

  • v územnom plánovaní sa ustanovila povinnosť, že výstavba obcí sa uskutočňuje podľa regionálnych a regulačných plánov (§ 2 nariadenia Zboru povereníkov č.128/1945 Zb.SNR. o výstavbe miest a obcí na Slovensku) a vyhláškou č.90/1946 Zb.SNR sa vydal návod na vyhotovenie regulačných plánov miest a obcí na Slovensku;
  • v stavebných veciach opatrením Stáleho výboru č.291/1938 Zb., uvedeným nariadením Zboru povereníkov č. 128/1945 Zb.SNR a nariadením Slovenskej národnej rady č.51/1946 Zb.SNR o vyvlastnení na účely stavby a rozšírenia výrobných podnikov sa upravilo vyvlastňovanie a náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.

Všetky stavebné štatúty platili až do ich súhrnného zrušenia zákonom č.280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí.

Zákon č.280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí spolu s vládnym nariadením č.51/1950 Zb. o územnom plánovaní obcí a vládnym nariadením č.93/1950 Zb. o výstavbe obcí a so sústavou vykonávacích vyhlášok uverejnených v Úradnom vestníku tvorili prvú zjednotenú a komplexnú právnu úpravu územného plánovania obcí a stavebných predpisov obcí na území bývalej Československej republiky.

V nej už bola zakotvená previazanosť územného plánovania obcí a jednotného hospodárskeho plánu, centrálnonariaďovací charakter územného plánovania a zánik obcí ako právnych subjektov a presun ich kompetencií na miestne národné výbory ako orgány štátnej správy a samosprávy, ktorá sa udržala až do zániku národných výborov v novembri 1990.

Uvedená právna úprava sa týkala iba základnej (obecnej) úrovne územného plánovania a stavebných predpisov a postupne sa stala tesnou pre ďalšiu centralizáciu riadenia celého života spoločnosti. Preto bola nahradená zákonom č.84/1958 Zb. o územnom plánovaní, zákonom č.87/1958 Zb. o stavebnom poriadku, zákonom č.42/1959 Zb. o dokumentácii stavieb a vykonávacími vyhláškami č.144/1959 Ú.v. a č.153/1959 Ú.v.

Táto úprava už zahŕňala územné plánovanie a riadenie výstavby v celoštátnom meradle a bola plne prepojená na národohospodárske plánovanie. Umožnila počas svojej platnosti od 1.januára 1959 do 1.októbra 1976 centrálne plánovanie výstavby, uskutočnenie veľkých stavieb, veľkoplošných asanácií, výstavby veľkých sídlisk. Teraz platná právna úprava výrazne čerpá z týchto právnych predpisov a z hľadiska medzí právnej úpravy je s ňou v podstate zhodná. Najväčšou zmenou bolo sústredenie právnej úpravy do jedného zákona a vydanie sústavy vykonávacích vyhlášok.

III

Zákon č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) so svojimi vyhláškami vyhovoval spoločenským pomerom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, a preto v týchto rokoch ani nebola potrebná jeho zmena. Čiastkové zmeny si vyžiadali iba vykonávacie vyhlášky vydané k nemu, ktoré však nemali nijaký vplyv na medze právnej úpravy, ani na obsah použitých právnych inštitútov.

Po zmene politického režimu po novembri 1989 zákon vyžadoval niekoľko noviel. Novely v rokoch 1990, 1992, 1995 a 1997 riešili čiastkový nesúlad zákona s novými ústavnými a spoločenskými pomermi. Napriek nim však zákon ako celok svojimi cieľmi a konštrukciou už nevyhovuje terajšej situácii. Jeho celková koncepcia aj po čiastkových úpravách nedostatočne zohľadňuje

  • zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva,
  • zánik národohospodárskeho plánovania a centrálneho odvetvového riadenia výstavby a stavebníctva,
  • zánik sústavy národných výborov a obnovu postavenia obcí ako samostatných právnych subjektov a nové usporiadanie štátnej správy,
  • zmeny vo financovaní výstavby,
  • zmeny vo funkciách a v úlohách štátu, vznik neštátneho verejného sektoru, obnovu práv občanov a neštátnych subjektov,
  • právo vlastníka pozemku zhotoviť na ňom stavbu ako prejav vlastníckeho práva a nie ako dôsledok štátneho plánovania a povoľovania,
  • výnimočnosť inštitúcie vyvlastňovania a primeranosti náhrady za obmedzenie alebo odňatie vlastníckeho práva,
  • potrebu odbornosti účastníkov výstavby a prehĺbenie dozoru štátu, obce a investora nad zhotovovaním stavieb,
  • smernicu Európskej únie o stavebných výrobkoch,
  • existenciu samosprávy architektov, stavebných inžinierov a geodetov,
  • ústavné rozdelenie reglementovaných spoločenských vzťahov medzi zákon a vykonávacie predpisy.

Ani opakované novely a zrušenie viacerých vyhlášok a novela zostávajúcich nemôžu zabezpečiť právnu úpravu územného plánovania koncepčne zodpovedajúcu terajším ústavným a politickým pomerom v Slovenskej republike a odborne úrovňou zodpovedajúcu súčasným poznatkom v oblasti územného a priestorového plánovania. Preto sa ukázala potreba úplne novej právnej úpravy územného plánovania a stavebného poriadku.

IV

Navrhovaný zákon z hľadiska rozsahu reglementovaných právnych vzťahov nezužuje, ani nerozširuje medze doterajšej právnej úpravy. Ide teda naďalej o právnu úpravu územného plánovania a stavebných právnych predpisov, vrátane úpravy pravidiel vyvlastňovania na účely zhotovenia stavby alebo ochranného pásma stavby. Toto riešenie však nie je jediné možné.
Pôvodne sa uvažovalo so samostatným zákonom o územnom plánovaní a so samostatným zákonom upravujúcim stavebné pravidlá. Základnou ideou tohto riešenia bolo, že územné plánovanie je komplexným plánovaním územného rozvoja a rieši súlad všetkej ľudskej činnosti so životným prostredím v území. To znamená, že nie je iba plánovaním budúcej výstavby, ale plánovaním aj ostatných ľudských činností v území - poľnohospodárstva, lesného hospodárstva, priemyslu, rekreácie, kúpeľníctva, atď. a plánovaním ochrany a zachovania životného prostredia - ochrany prírody a krajiny, ochrany vôd, lesov, živočíšnych druhov a ich biotopov, ochrany a využívania prírodných zdrojov, udržanie ekologickej stability a zachovanie vzhľadu krajiny.

Na časť o územnom plánovaní teda nenadväzuje iba stavebný poriadok, ale aj ďalšie predpisy upravujúce činnosti, ktoré majú dopad na územie. Okrem toho územné plánovanie je základom regionálneho hospodársko-sociálneho plánovania v území, ktorého právna úprava sa pripravuje súbežne.

V tomto duchu boli pripravené zásady zákona o územnom plánovaní a zásady zákona o stavebnom poriadku, ktoré po pripomienkovom konaní už neboli ďalej prerokované vzhľadom na zmenu rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a na nové legislatívne pravidlá.

Návrh zákona je vedený týmito cieľmi:

  • komplexnosťou právnej úpravy územného plánovania a stavebných pravidiel,
  • úpravou základných právnych vzťahov bez štátnosprávnej metodiky a poručníkovania terajšieho zákona,
  • minimalizáciou vykonávacích predpisov, z ktorých iba jeden bude mať povahu všeobecne zaväzujúcu; ostatné dva budú obsahovať vzory a návody pre obce a pre obstarávateľov,
  • dôsledným oddelením úloh štátu a obcí v územnom plánovaní i pri povoľovaní a kolaudácii stavieb,
  • rovnosťou všetkých vlastníkov a jednotou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.1 ústavy,
  • zúžením priestoru na obmedzenie alebo odňatie vlastníckeho práva iba na celospoločensky a regionálne nevyhnutné prípady v súlade s čl.20 ods.4 ústavy,
  • vyjadrením práva vlastníka pozemku zhotoviť na ňom stavbu a vlastníka stavby na jej zmenu alebo odstránenie a zároveň vyjadrením povinnosti vlastníka starať sa o svoje vlastníctvo v súlade s čl. 20 ods.3 ústavy,
  • rozdelením kompetencií orgánov verejnej správy medzi štát, obce a profesiové komory,
  • úpravou obstarávania územných plánov ako verejnoprávneho procesu namiesto doterajšej internej metodiky,
  • zabezpečením verejnosti procesu obstarávania územných plánov na všetkých úrovniach formou verejného prerokovania, vrátane možného hlasovania obyvateľov obce (miestneho referenda) a súdnej ochrany práv,
  • vyjadrením zodpovednosti štátu plánovať svoj územný rozvoj na prospech všetkého obyvateľstva pri zohľadnení medzinárodných záväzkov a celoštátnych a regionálnych potrieb,
  • vyjadrením zodpovednosti obce plánovať územný rozvoj obce so zohľadnením záväzkov štátu v území, ktoré sú vyjadrené v územnom pláne,
  • previazanosťou výstavby s územným plánom obce,
  • minimalizáciou verejnoprávnych zásahov do súkromného práva,
  • zúžením stavebného poriadku iba na stavby, ktoré majú povahu nehnuteľnosti, a tým návrat pred Február 1948 a zosúladenie s ďalšími európskymi krajinami; nakladanie s hnuteľnosťami tak zostane plne v režime občianskoprávnych vzťahov,
  • prehĺbením účasti odborne oprávnených osôb v celom procese výstavby a vylúčením laického živlu z činností, ktoré vzhľadom na svoju dôležitosť alebo technickú komplikovanosť by mohli byť zdrojom ohrozenia života a zdravia ľudí a zvierat alebo vzniku majetkovej škody,
  • plným akceptovaním obsahu smernice Európskej únie o stavebných výrobkoch, a to vymedzením základných požiadaviek na stavby, na bežnú údržbu stavieb, ekonomickú životnosť stavieb, atď. v nadväznosti na súčasne pripravovaný zákon o stavebných výrobkoch,
  • presným vymedzením kompetencií úradov a účastníkov výstavby v stavebnom poriadku, najmä posilnením odbornej stránky stavebných konaní,
  • odčlenením hmotnoprávnych ustanovení od procesnoprávnych ustanovení (stavebných konaní),
  • novým usporiadaním dozoru nad zhotovovaním stavieb zo strany stavebných úradov a investorov, ako aj zo strany štátneho stavebného dohľadu,
  • zriadením štátnej stavebnej inšpekcie, ktorá bude vykonávať štátny stavebný dohľad v teréne (na staveniskách),
  • novou úpravou sankcií, a to z pohľadu postihujúcich orgánov, ako aj postihovaných osôb, a rozšírením možného postihu aj na iné osoby, než je vlastník stavby alebo vlastník stavebného pozemku,
  • dôslednou úpravou odchýlok procesných ustanovení od všeobecnej právnej úpravy správneho konania, a to v členení a usporiadaní podľa zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok),
  • nevyhnutnou úpravou súvisiacich právnych predpisov v záujme komplexnosti novej úpravy územného plánovania a stavebného poriadku.

V

(ekonomický rozbor)

Navrhovaný zákon nepredpokladá nové priame nároky na štátny rozpočet Slovenskej republiky v porovnaní so stavom v roku 1997. S presunom kompetencií stavebných úradov na niektoré obce však je potrebné posilnenie rozpočtov obcí, ktoré budú stavebnými úradmi, z kapitoly Ministerstva životného prostredia SR.

Vplyv na štátny rozpočet môže vzniknúť vyšším alebo nižším príjmom z výnosu pokút podľa tohto zákona. Tento vplyv však nemožno vyčísliť ani približne, lebo sa nedá predpokladať, koľko porušení zákona bude zistených, koľko z nich bude postihnutých, aké pokuty budú uložené a s akou úspešnosťou a kedy budú vymožené. Odhadom preto možno vychádzať z terajšieho stavu (do 31.augusta 1997).

Úlohy v územnom plánovaní týkajúcom sa územia Slovenskej republiky plní aj dosiaľ štátna správa a úlohy v územnom plánovaní týkajúcom sa územia obce plní aj dosiaľ obec. V tomto základnom rozdelení nedochádza k nijakým prevratným zmenám, ktoré by mohli mať vplyv na plán práce.

V miestnej štátne správe sa územnému plánovaniu venuje 87,5 zamestnancov, z toho 21 na krajských úradoch a 66,5 na okresných úradoch. Vzhľadom na navrhované kompetencie krajských úradov a okresných úradov v územnom plánovaní postačuje na krajských úradoch 1 zamestnanec a na okresných úradoch v priemere 1 zamestnanec (teraz 0,76 zamestnanca). Spolu 87 zamestnancov krajských úradov a okresných úradov, čo je zníženie o 0,5 zamestnanca v porovnaní s platným stavom v roku 1997.

Postavenie obcí sa v územnom plánovaní v podstate nemení, a preto z titulu navrhovaného zákona nie je potrebná nová dotácia rozpočtov obcí.

Úlohy v stavebnom poriadku plnia teraz v základnom stupni najmä okresné úrady (ako stavebné úrady a orgány štátneho stavebného dohľadu) a v menšej miere obce (ohlasovanie stavieb a ako orgány miestneho štátneho stavebného dohľadu). V tomto rozdelení dochádza k zásadnej zmene v tom, že stavebnými úradmi budú obce (nie však všetky) a orgánmi štátnej stavebnej správy budú okresné úrady a Slovenská inšpekcia životného prostredia. Táto zmena by z hľadiska financovania verejnej správy mala priniesť zmenu v prerozdelení mzdových a vecných prostriedkov na jej výkon posilnení rozpočtov obcí a prostriedkov na činnosť inšpekcie na úkor krajských úradov a okresných úradov. Pri prerozdelení treba zohľadniť tieto skutočnosti:

  • okresné úrady budú odvolacími orgánmi (§ 27 ods.1 zák.SNR č.369/1990 Zb.) voči rozhodnutiam obcí,
  • okresné úrad zostávajú orgánmi štátneho stavebného dohľadu,
  • zriadená štátna stavebná inšpekcia bude súčasťou Slovenskej inšpekcie životného prostredia,
  • úlohy okresného úradu v oblasti informačného systému a vzťahov voči obciam sa posilnia iba obsahovo, organizačne zostávajú na doterajšej úrovni (§ 5 ods.3 zák. SNR č. 369/1990 Zb.),
  • obce už v dôsledku doterajších kompetencií v stavebnom poriadku majú zriadené útvary alebo vyčlenené osoby zaoberajúce sa ohlasovaním stavieb, vyjadrovaním sa k povoľovaniu a kolaudácii stavieb, sledovaním všetkej činnosti v obci, výkonom štátneho stavebného dohľadu, atď., a teda nejde o zásadne novú úlohu, na ktorú by vôbec neboli pripravené,
  • stavebné obvodu na výkon kompetencií stavebného úradu v malých obciach budú vytvorené združením prostriedkov a zamestnancov, pričom kompetencie všetkých obcí podľa predchádzajúcej odrážky sa sústredia iba na tie obce, ktoré budú stavebnými úradmi,
  • výkon činnosti stavebného úradu a kontrola výstavby v obci je základnou súčasťou výkonu samosprávy obce, ktorá jej bola odňatá zriadením národných výborov, ale nebola jej vrátená v súvislosti so zánikom národných výborov v roku 1990, a teda nejde o presun úloh štátu na obce,
  • výkon činnosti stavebného úradu vyžaduje určitý stupeň odbornosti, ktorý sa nedá celkom zabezpečiť v každej obci, a preto sa počíta s tým, že stavebným úradom bude každá obec s viac ako 2 000 obyvateľmi, (prípadne s viac ako 5 000 obyvateľmi), pretože podľa zistení už teraz sú mestá a veľké obce natoľko obsadené odbornými pracovníkmi, že nebude pre nich problém zabezpečiť úlohy z navrhovaného zákona na požadovanej odbornej úrovni,
  • v malých obciach nie je predpoklad odborného výkonu úloh ani teraz, ani v budúcnosti, a preto zákon predpokladá združenie malých obcí s tým, že jedna z nich bude plniť úlohu stavebného úradu aj pre územie ostatných obcí alebo že dohodou malej obce so susednou obcou, ktorá bude stavebným úradom, bude túto úlohu plniť aj pre jej územie; z hľadiska financovania takéhoto stavebného úradu pôjde o združenie prostriedkov združených obcí, organizačné predpoklady sú legislatívne zabezpečené už od roku 1992, keď sa upravilo zriaďovanie spoločného obecného úradu (§ 16a zák. SNR č. 369/1990 Zb.),
  • obciam sa ďalej výslovne umožňuje zabezpečovať odborné posudzovanie stavebných návrhov oprávnenými osobami, čo výkon verejnej správy zlacní, pretože obec nebude musieť takéhoto odborníka trvale zamestnávať, ale si ho objedná iba v prípade potreby; výška a spôsob výpočtu honorárov týchto osôb je pevne určená honorárovými poriadkami vydanými na základe zákona SNR č. 138/1992 Zb. a je pod kontrolou profesiových komôr a pod ich disciplinárnou právomocou,
  • rozptýlením agendy stavebných úradov z terajších 79 na predpokladaných asi 500 stavebných úradoch (variant stavebných obvodov s viac ako 2 000 obyvateľmi), resp. asi 150 stavebných úradov (variant stavebných obvodov s viac ako 5 000 obyvateľmi) sa výrazne zníži zaťaženosť jedného stavebného úradu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa navrhuje táto úprava plánu práce:

Terajší stav na orgánoch miestnej štátnej správy je tento: Agendu stavebného poriadku vykonáva 491 zamestnancov štátnej správy, z toho 53,5 na krajských úradoch (doteraz odvolacie orgány) a 437,5 na okresných úradoch (doteraz prvostupňové orgány).

Presunom a úpravou kompetencií stavebných úradov na obce bude potrebné toto minimálne obsadenie:

  • 1 zamestnanec na každom krajskom úrade (bude orgánom preskúmavajúcim rozhodnutia mimo odvolacieho konania a usmerňujúcim a zjednocujúcim výkon správy), ktorým by mal byť podľa možnosti právnik, spolu 8 zamestnancov;
  • 2 zamestnanci na každom okresnom úrade (bude odvolacím orgánom, zberným miestom informačného systému štátnej správy a usmerňujúcim obce), spolu 158 zamestnancov;
  • 1 zamestnanec na inšpekcii životného prostredia pre každý okres (bude vykonávať štátnu stavebnú inšpekciu ako terénnu činnosť), spolu 79 zamestnancov.

Vo finančnom vyjadrení (200 000 SK na 1 zamestnanca) terajšiu sumu 98 mil. SK možno rozdeliť na 1,6 mil. SK pre krajské úrady, 31,6 mil. SK pre okresné úrady, 15,8 mil. SK na inšpekciu životného prostredia a 49,2 mil. SK na obce. Dotácia obciam zodpovedá počtu 246 zamestnancov, čo pri variante I by bolo 0,5 zamestnanca na jeden stavebný úrad a pri variante II 1,8 zamestnanca na jeden stavebný úrad.

Kompetencia špeciálnych a ďalších stavebných úradov zostáva nezmenená, vykonáva ju štátna správa tak, ako doteraz.

Z organizačného hľadiska prechod agendy stavebných úradov z okresných úradov na obce upravujú prechodné ustanovenia. Návrh počíta aj s tým, v jednotlivých prípadoch bude postupný v závislosti od utvárania podmienok na presun v malých obciach. Detailný presun bude vyžadovať jednotnú metodiku zo strany Ministerstva životného prostredia SR v spolupráci s Ministerstvom vnútra SR voči okresným úradom a uzavretie dohôd okresných úradov a obcí.

VI

Navrhovaný zákon sleduje súlad právnej úpravy s Ústavou Slovenskej republiky, a to

  • pri úprave kompetencií štátnych orgánov s čl. 2 ods.2, čl. 44 ods.1 a 2, čl. 119 písm. d) a l) a čl. 123,
  • pri úprave kompetencií obcí s čl. 64 ods.2, čl. 65 až 68,
  • pri úprave povinností právnických osôb a fyzických osôb s čl. 2 ods.3, čl. 13 ods.1, čl. 20 ods.3 a čl. 44 ods. 2 a 3,
  • pri úprave vstupu na cudzí pozemok s čl. 16 ods.1 a do stavby s čl. 21,
  • pri úprave a nakladaní s pozemkami a stavbami s čl. 20 ods.1,
  • pri úprave vyvlastnenia a núteného obmedzenia vlastníctva pozemku a stavby s čl. 20 ods.4,
  • pri úprave verejného prerokovania v rámci obstarávania územných plánov s čl. 30 ods.1 a čl. 46 ods. 1 a 2.

VII

Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: Vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: Zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. V práve Európskej únie je problematika, ktorou sa návrh zákona zaoberá, upravená

a) vo vzťahu k základným požiadavkám na stavby - smernicou Rady z 21.decembra 1988 č.89/106/EHS o zbližovaní zákonov a ďalších právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa stavebných výrobkov v znení smernice Rady z 22.júla 1993 č.93/68/EHS a na jej základe vydané oznámenie Komisie č.94/c62/01 o interpretačných dokumentoch k smernici č.89/106/EHS,

b) vo vzťahu k obstarávaniu územných plánov - Európskou chartou územného plánovania z 20.mája 1983 a čl. 81, 82 a 87 Európskej dohody o pridružení,

c) vo vzťahu k držbe majetku (vlastníctvu k pozemkom a stavbám) a jej ochrane - čl. F ods.2 Zmluvy o Európskej únii a čl.1 protokolu č.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

d) vo vzťahu ku kompetenciám obcí a k vzájomnému vzťahu obcí a orgánov štátu - Európskou chartou miestnej samosprávy,

e) vo vzťahu k výkonu stavebných prác - smernicou Rady č.92/57/EHS z 24.júna 1992 o splnení minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadaviek na dočasných alebo mobilných staveniskách,

f) vo vzťahu k oprávnených osobám (architektom, stavebným inžinierom, geodetom, remeselníkom a stavebným živnostníkom) - čl. 57 a 66 Zmluvy o Európskej únii a smernice, smernica č.89/48/EHS z 21.decembra 1988 o všeobecnej úprave pre uznávanie vysokoškolských diplomov udeľovaných po ukončení minimálne trojročného odborného vzdelávania a prípravy a smernica č.85/384/EHS z 10.júna 1985 o vzájomnom uznávaní diplomov, vysvedčení a iných dokladov o formálnom vzdelaní v architektúre, vrátane opatrení na uľahčenie účinného uplatňovania práva na výkon činnosti a voľného poskytovania služieb,

g) vo vzťahu k autorskému právu k architektonickým dielam - smernicou Rady č.92/100/EHS z 19.novembra 1992 o právach týkajúcich sa zmluvného použitia diel a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva.

4. Návrh zákona svojou problematikou patrí iba čiastočne medzi prioritné oblasti aproximácie práva obsiahnuté v čl. 70 (ochrana zdravia a života ľudí, zvierat a rastlín, technické predpisy a normy a životné prostredie), čl. 81 bod 2 a 3 (informačný systém o stave životného prostredia, územné plánovanie, zbližovanie právnych noriem), čl. 82 bod 2 (územné plánovanie, podpora prepojenia cestnej a železničnej dopravy, čl. 87 (výmena informácií o regionálnej politike a politike územného plánovania).

Zároveň v čiastkových veciach návrh je plnením úloh vyplývajúcich z Bielej knihy ako opatrenie prvej etapy aproximácie (kapitola 2 Voľný pohyb a bezpečnosť priemyselných výrobkov) vo vzťahu k základným požiadavkám na stavby (smernica 89/106/EHS), (kapitola 4 Sociálne záležitosti) vo vzťahu k bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (smernica č.92/57/EHS), (kapitola 18 Vzájomné uznanie odbornej kvalifikácie) vo vzťahu k architektom a stavebným inžinierom, ktorí vykonávajú odborné činnosti vo výstavbe ako zamestnanci, a (kapitola 19 Duševné, priemyselné a obchodné vlastníctvo) vo vzťahu k ochrane autorských práv autorov architektonických diel a diel stavebného dizajnu.

5. Charakteristika právnych noriem Európskej únie, ktorými je upravená problematika návrhu zákona:

Problematika zákona sa týka čiastkovo právnych noriem Európskej únie. Najširší rozsah úpravy je v územnom plánovaní. Európska charta územného plánovania (1983) prijatá konferenciou ministrov zodpovedných za územné (priestorové) plánovanie (usporiadanie) upravuje poslanie územného plánovania a jeho európsku dimenziu, základné ciele a ich realizáciu, účasť obyvateľstva a posilnenie európskej spolupráce. Hoci nejde v právnom význame o záväzný právny dokument, svojím rozsahom úpravy a medzinárodnou dôležitosťou, ktorá sa jej prisudzuje, je dôležitým dokumentom, ktorý nemožno nezohľadniť v navrhovanej právnej úprave. Je základom koordinácie územnej politiky na zabezpečenie celoeurópskych cieľov (napríklad, siete diaľnic, medzinárodných železničných dráh, medzinárodných vodných ciest).

Obdobný význam má aj Európska charta miestnej samosprávy, ktorá vyjadruje základné princípy vzťahu štátu a samosprávnych územných celkov. Uplatnila sa v návrhu zákona pri vymedzení kompetencií obcí v územnom plánovaní a v stavebnom poriadku. Kompetencie obcí v územnom plánovaní a v stavebnom poriadku budú patriť ako celok obciam. Štát bude vykonávať nad nimi štátny dohľad.

Uvedené smernice Rady o stavebných výrobkoch, o architektoch, o bezpečnosti práce a o ochrane autorských práv pomerne podrobne upravujú v duchu základných slobôd vyplývajúcich zo Zmluvy o Európskej únii jednotlivé požiadavky, ktoré sú záväzné aj pre našu aproximáciu. Navrhovaný zákon ani jednu z nich neaproximuje úplne, pretože obsah týchto smerníc je ďaleko širší a priamo ich aproximujú iné zákony (napríklad navrhovaný zákon o stavebných výrobkoch, navrhovaná novela zákona SNR č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch, nové predpisy o bezpečnosti práce, pripravovaný nový autorský zákon).

Európsky dohovor o ľudských právach v časti týkajúcej sa držby majetku a ochrany tejto držby už v zásadných črtách bol prevzatý do Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovaný zákon je koncepčne odlišný od platnej úpravy o.i. aj v tom, že právo zhotoviť stavbu chápe ako prirodzené právo vlastníka pozemku, ktoré môže byť obmedzené iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnom rozsahu a za primeranú náhradu. Úprava obmedzenia vlastníckeho práva alebo jeho odňatie (vyvlastnenie) je podstatne zúženejšia z hľadiska dôvodov a sťaženejšia z hľadiska procedúry v porovnaní s teraz platným zákonom č.50/1976 Zb. Rovnako primeranosť náhrady sa už neodvíja od vyhlášky ministerstva, ale od dohody vyvlastneného a vyvlastniteľa s kompetenciou súdu rozhodovať spornú výšku náhrady.

6. Vyjadrenie stupňa kompatibility s právnou úpravou Európskej únie:

Návrh zákona je čiastočne kompatibilný. Výraznejšie v porovnaní s terajším právnym stavom sa približuje právnej úprave Európskej únie a vo veciach, ktoré nie sú upravené právom Európskej únie, právnym úpravám štátov Európskej únie.


B. Osobitná časť

K § 1: Z hľadiska predmetu úpravy navrhovaný zákon upravuje spoločenské vzťahy týkajúce sa územného plánovania a stavebného poriadku v podstate v rovnakom rozsahu, ako doterajšia úprava podľa zákona č.50/1976 Zb. a jeho vykonávacích vyhlášok. Zmena teda nie je v rozsahu úpravy, ale v jej novom obsahu a v rozdelení medzi zákon a vykonávacie predpisy.
Výraz "stavebný poriadok" je prevzatý z doterajšej právnej úpravy, ktorá má pôvod v stavebných poriadkoch platných v Čechách, na Morave a v Sliezsku od osemdesiatych rokov 19. storočia až do roku 1949. Obsahovo tento výraz znamená súbor stavebných pravidiel (predpisov), ktoré sú sústredené a usporiadané do jedného právneho predpisu (do poriadku). Obsahuje tak hmotnoprávne normy, ako aj procesnoprávne normy (súhrnne označené ako stavebné konania).

K § 2: Základné povinnosti a vyjadrenie základnej zodpovednosti platí pre celý navrhovaný zákon. Táto úprava tvorí základné interpretačné pravidlo pre všetky ostatné ustanovenia zákona.

V odseku 1 je vyjadrená všeobecná povinnosť každého vykonávať svoju činnosť v súlade s územným plánom. Pritom je nerozhodujúce, či ide o štát, jeho orgány a organizácie, o obec a jej organizácie, o podnikateľov alebo o obyvateľov. Územný plán je zjednocujúcim nástrojom, ktorý musí akceptovať každý.

V odseku 2 je vyjadrený základný princíp platný pre realizáciu práva postaviť stavbu.

V odseku 3 je vyjadrenie vzťahu k vlastníctvu ako najvyššej formy vzťahu k pozemkom a k stavbám. Opiera sa o Európsky dohovor o ľudských právach a o ustanovenia ústavy (čl.20). Pre celý zákon platí, že najvyššiu ochranu požíva vlastnícke právo k pozemku a k stavbe a že právo postaviť stavbu na pozemku má zásadne vlastník pozemku ako svoje najprirodzenejšie a najvyššie právo, ktoré možno obmedziť iba výnimočne.

Zákon výslovne formuluje rozsah možného zásahu do vlastníckych práv i procedúru, akou sa tak môže stať. Tým sa opúšťa doterajšia filozofia stavebného zákona založená na tom, že vlastník potreboval prakticky na každé nakladanie so stavbou a s pozemkom povolenie stavebného úradu. V praktickej rovine je v postavení, že môže konať iba to, čo má povolené.

K § 3: Vymedzenie verejného technického vybavenia územia je podstatným aj pre územné plánovanie, aj pre stavebný poriadok, aj pre vyvlastňovanie. Keďže je potrebné pre celý navrhovaný zákon a nie iba pre jeho niektorú časť, vymedzuje sa už v základných ustanoveniach.

Verejné technické vybavenie územia zahŕňa všeobecne prospešné stavby a zariadenia, ktoré slúžia v území každému. Je preto vo všeobecnom záujme, aby nimi územie bolo vybavené. Vybavenosť územia týmito stavbami a zariadeniami je jedným z rozhodujúcich predpokladov ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja územia štátu i území obcí. Je dostatok príkladov preukazujúcich, že nedostatočné vybavenie územia v konečnom dôsledku znamená aj zaostávanie územia v ekonomickom rozvoji a v ďalších oblastiach spoločenského života.

K § 4: Ustanovenie rozoberá účel územného plánovania ako činnosti štátu a obcí pri plánovitom rozvoji svojich území. Vyjadruje európsku dimenziu, celoštátnu dimenziu, regionálnu dimenziu a lokálnu dimenziu plánovitého rozvoja územia. Územné plánovanie musí zabezpečiť uspokojenie požiadaviek a potrieb všetkých dimenzií a zachovať možnosť ďalšieho rozvoja a ochranu prírodných daností. Preto komplexnosť priestorového usporiadania je základným atribútom územného plánovania.

Výrazy "trvale udržateľný rozvoj", "životné prostredie", "prírodné zdroje" a "únosné zaťaženie územia" sú vymedzené v zákone o životnom prostredí a tu sa preberajú.

V odseku 2 sa ustanovujú typické činnosti pre poznávaciu činnosť v území a pre samotné územné plánovanie.

K § 5: Územnoplánovacími činnosťami sú najdôležitejšie odborné činnosti štátu a obcí potrebné na zabezpečenie účelu územného plánovania. V nich sa kumulujú vedecké poznatky a metódy z mnohých vedných odborov a výsledky poznávacích činností v území. Územnoplánovacími činnosťami sa zosúlaďujú získané poznatky z prírodných vied, ekonomických vied, lekárskych vied a technických vied v záujme poznania únosnosti zaťaženia územia, využitia prírodných zdrojov a iných daností, zachovania výsledkov ľudskej činnosti a naplánovania ďalšieho rozvoja územia a jeho únosnosti. Ide o odbornú činnosť, ktorej závery v podobe územnoplánovacích podkladov a územných plánov periodicky vypovedajú o možnostiach ďalšieho rozvoja územia.

K § 6: Územnoplánovacími podkladmi sú tie údaje a informácie o území, ktoré tento zákon predpisuje, aby slúžili na vyhodnotenie územných plánov a na ich prípravu a aktualizáciu.

Príkladom uvedené najčastejšie územnoplánovacie podklady však možno použiť aj na iné účely a zasa iné dokumenty, ktoré neboli pripravované ako územnoplánovacie podklady, možno použiť ako územnoplánovacie podklady, ak obsahujú údaje o území, ktoré sú využiteľné. To však musí posúdiť obstarávateľ individuálne.

Účelom prerokovania územnoplánovacích podkladov pred ich upotrebením je ich objektivizácia a aktualizácia. Objektivizácia sa vykonáva ich prerokúvaním.

K § 7: Informačný systém je systematicky usporiadanou databázou údajov a informácií o území a o územnoplánovacích činnostiach usporiadanou na účely územného plánovania. Do tohto systému vstupujú údaje a informácie z rôznych oblastí, ktorých spoločným menovateľom je to, že sa týkajú územia a možno ich použiť v územnom plánovaní. Medzi ne patria už raz obstarané územnoplánovacie podklady a územné plány.

Veľkosť a vnútorná usporiadanosť tohto systému zvyšuje jeho použiteľnosť, a tým aj jeho hodnotu na územnoplánovacie činnosti. Tak, ako územné plánovanie je nepretržitým procesom, tak aj tento informačný systém je neustále dopĺňaný o nové údaje a informácie.

Z hľadiska financovania treba predpokladať, že v zásade sa bude udržiavať a dopĺňať z verejných prostriedkov, najmä zo štátnych financií. Jeho správcom a najväčším používateľom bude ministerstvo životného prostredia, prípadne jeho špecializovaná odborná organizácia poverená územnoplánovacími činnosťami a vedením informačného systému.

Vo vzťahu k obciam sa navrhuje bezodplatná výmena údajov a informácií, pretože inak by išlo o málo efektívne vzájomné pohyby financií, ktoré by museli obe strany plánovať a vyúčtovávať, čo by ešte zvýšilo ich skutočnú potrebu, a pri dočasnom nedostatku financií aj znemožnilo vykonávať územnoplánovacie činnosti (§ 5 ods. 3 zák. SNR č. 369/1990 Zb.).

Vo vzťahu k iným osobám, ktoré nemajú zákonnú povinnosť vykonávať územnoplánovacie činnosti, je informačný systém zdrojom platených verejných služieb. Každý si bude môcť kúpiť údaje alebo informácie (opisy, výpisy, kópie dokumentov a pod.) a zároveň bude môcť ponúknuť vlastné údaje a informácie do informačného systému na trhovom princípe.

K § 8: Územné plány sú najdôležitejším výsledkom územnoplánovacích činností. Tvoria rozhodujúci územnoplánovací nástroj pre všetku činnosť v území. Nijaká podstatná činnosť v území by sa nemala vykonávať mimo územného plánu, bez neho alebo dokonca v rozpore s ním, pretože by to mohlo skôr alebo neskôr ohroziť stabilitu a možnosti rozvoja územia.

Územný plán sa navrhuje ako trvalý, permanentne aktualizovaný územnoplánovací dokument. Nebude teda mať vopred určenú platnosť. To zabezpečí udržanie kontinuity vývinu v území a umožní, aby nevznikali časové úseky, keď starý územný plán už neplatí a nový ešte nie je schválený.

Členenie územných plánov vychádza dôsledne z kompetencií a zodpovednosti štátu za svoje územie a obce za svoje územie. To sa opiera o čl. 3 ods. 1 a čl. 64 ods.1 ústavy. Sú teda územné plány riešiace územie štátu a územné plány riešiace územie obce.

K § 9: Plán územného rozvoja Slovenskej republiky nahrádza Koncepciu územného rozvoja Slovenska podľa doterajších predpisov zavedenú do zákona od 1.septembra 1997 zákonom č.229/1997 Z.z. Bude však mať obsah, podobu a záväznosť územného plánu, nebude však taký podrobný ako koncepcia. Jeho účelom je zabezpečiť medzinárodnú úroveň a celoštátnu úroveň územného plánovania v rozsahu celého územia Slovenskej republiky.

Zabezpečenie medzinárodných záväzkov a celoštátnych potrieb nemôže byť ponechané ako smerné, a preto v zásade celý obsah tohto územného plánu bude záväzný. Schvaľovateľ, vláda Slovenskej republiky, však bude mať oprávnenie určiť rozsah, ktorý bude iba smerný. V tomto pláne budú jednotlivé budúce stavby umiestnené s určitou voľnosťou, napr. líniové stavby formou koridorov, aby bolo možné záväzky a potreby zosúladiť s regionálnymi a s miestnymi potrebami a možnosťami. Týmto spôsobom sa zmierni záväznosť obsahu pre zostavovanie regionálneho územného plánu a územných plánov obcí.

Vzhľadom na závažnosť obsahu plánu územného rozvoja Slovenskej republiky pre celú spoločnosť a jej budúci rozvoj, navrhuje sa zabezpečiť, aby vláda v súlade s čl. 86 písm. i) ústavy vypracovala pre Národnú radu Slovenskej republiky súhrnnú správu o stave priestorového usporiadania celého územia Slovenskej republiky. Prerokovanie takejto správy umožní Národnej rade Slovenskej republiky utvoriť si obraz o stave územia štátu a možnostiach a potrebách jeho ďalšieho rozvoja.

K § 10: Územný plán časti územia Slovenskej republiky sa vypracúva pre súvislú časť územia, ktorá má určitý jednotiaci základ. Ten môže spočívať v prírodnom prostredí (napr. územie Tatier, územie Žitného ostrova), v ovplyvnení prírody ľudskou činnosťou (napr. územie bratislavskej aglomerácie, územie zvolensko-banskobystrickej aglomerácie) alebo v aktuálnej celospoločenskej potrebe (napr. územie na konanie Zimných olympijských hier). Vymedzenie tohto územia je vymedzením územnoplánovacieho regiónu a nie vymedzením administratívneho celku. Výraz "územnoplánovací región" sleduje jednoznačnosť tohto odlíšenia.

Ak sa vytvoria ústavou predpokladané vyššie územné celky, budú mať svoje územné plány, ktoré nebudú totožné s teraz navrhovanými územnými plánmi. Regionálny územný plán aj v tomto prípade zostane ako nástroj štátneho plánovania využitia a rozvoja územia Slovenskej republiky. Nepochybne však dôjde k prerozdeleniu ich obsahu v závislosti na rozdelení kompetencií medzi štát a vyšší územný celok.

Regionálny územný plán zosúlaďuje obsah záväznej časti plánu územného rozvoja Slovenskej republiky a potrieb a možností územnoplánovacieho regiónu a obcí v ňom.

Regionálny územný plán funkčne nahradí terajší územný plán veľkého územného celku. Zmena označenia je vyvolaná aj tým, že výraz "(vyšší) územný celok" je ústavou vyhradený (čl. 64 ods.3) samostatnému územnému a správnemu celku (veľkej obci) Slovenskej republiky.

Pretože regionálny územný plán nebude mať formu právneho predpisu, navrhovaný zákon musí vymedziť rozsah jeho záväznosti. Záväzné časti regionálneho územného plánu sú ex lege záväzné pre obsah územného plánu obce v tom zmysle, že ich nemožno v ňom neriešiť. Konkrétnosť riešenia je už vecou územného plánu obce.

K § 11: Územný plán obce je základný územnoplánovací dokument na úrovni obce. Má komplexne riešiť celé územie obce. Územie obce je vymedzené v § 2 ods.1 zákona SNR č.369/1990 Zb. o územnom plánovaní; tu sa v záujme právnej istoty používa v tom istom význame.

Určitá odchýlka je potrebná pre mestá Bratislavu a Košice, keďže podľa osobitných zákonov (zák.SNR č.377/1990 Zb. a zák. SNR č.401/1990 Zb.) majú osobitné postavenie v tom, že jednak ako celok sú obcou, ale jednak aj ich mestské časti majú právnu subjektivitu a v mnohých činnostiach vystupujú ako samostatné obce. Navyše vzhľadom na ich veľkosť a početnosť obyvateľov v nich sú väčšinou značne veľké.

Povinnosť obce mať územný plán bola zakotvená už stavebných poriadkoch a v stavebných štatútoch z minulého storočia a trvala až do zániku obcí ako právnych subjektov po roku 1948. S prechodom právnej subjektivity obcí na miestne národné výbory prešla aj povinnosť mať pre každú obec územný plán na centrálne riadenú sústavu národných výborov (§ 2 ods.1 zákona č.280/1949 Zb.). Zánikom národných výborov a obnovením právnej subjektivity obcí v novembri 1990 opätovne prešla táto povinnosť na obce. Vyplýva to z § 16, 17 ods. 1 a 18 ods. 3 zákona č.50/1976 Zb. v zmysle § 28 ods.1 zákona SNR č.369/1990 Zb. a teraz i výslovne v znení zákona č. 229/1997 Z.z. Nejde teda o novú povinnosť obcí; tu sa iba výslovne a jednoznačne formuluje.

V odseku 3 sa obnovuje možnosť obcí mať spoločný územný plán obce. Táto možnosť bola aj pred rokom 1949, lebo išlo o samostatnú pôsobnosť obcí, aj po roku 1949 (umožňoval to § 8 ods.2 zák.č.280/1949 Zb.). Mať jeden územný plán pre dve alebo viac obcí môže byť praktické z ekonomických i z územnoplánovacích hľadísk. Základom je dobrovoľnosť a skutočná užitočnosť. Z územnoplánovacieho hľadiska však musí ísť o obce, ktoré spolu susedia a majú objektívnu možnosť spoločne plánovať svoj územný rozvoj, a preto zákon ustanovuje aspoň základné požiadavky. Ide o primerané použitie kritérií teraz platných pre zlučovanie obcí a pre odčleňovanie častí obcí podľa § 11a ods.2 zák. SNR č.369/1990 Zb.

Aj podľa terajšieho právneho stavu sa územný plán obce vyhlasuje všeobecne záväzným nariadením obce (§ 29 ods.2 zák.č.50/1976 Zb.). Tento stav sa ako osvedčený preberá (odsek 4).

V obsahu územného plánu obce sa presne premietnu všetky záväzné časti regionálneho územného plánu. Tento územný plán zosúlaďuje štátne územné plánovanie s potrebami a možnosťami územia obce.

V odsekoch 6 až 8 sa ustanovujú pravidlá, ktoré z hľadiska súkromnoprávnych vzťahov doteraz v stavebných predpisoch chýbali. Určenie pozemku za stavebný je potenciálnym zásahom do možností nakladania s pozemkami a predurčuje jeho použiteľnosť i trhovú cenu. Účelom je zosúladiť ochranu a záujmy konkrétneho vlastníka s potrebami a záujmami verejnosti alebo skupiny obyvateľov. To isté platí o určení stavebného uzáveru na pozemky. Aj toto koncepčné rozhodnutie potenciálne obmedzuje vlastníka pozemku a znižuje trhovú hodnotu pozemku.

V odseku 12 sa umožňuje, aby malé obce, v ktorých je spravidla malá investičná a iná obdobná činnosť v území a ktoré nie sú tak dôležité z medzinárodných a celoštátnych hľadísk, mali zjednodušený územný plán v podstate v rozsahu regulačného plánu, ktorý tak isto môže nahradiť. Tým sa pre mnohé malé obce zmierni povinnosť mať a pravidelne aktualizovať územný plán, čo nepochybne prinesie aj finančnú úsporu pri zachovaní účelu územného plánovania.

K § 12: Regulačný plán detailne rieši zastavovanie územia obce na základe schváleného územného plánu priemetom do katastrálnej mapy. Jeho podrobnosťou a priamou použiteľnosťou sa navrhuje nahradiť doterajšie územné konanie a rozhodovanie o využití územia, o umiestnení stavby, o chránenom území a o stavebnom uzávere, ktoré bolo zavedené od 1.januára 1959 zákonom č.84/1958 Zb. (§ 11 a nasl.) ako dôsledok nemožnosti detailného centrálne financovaného a usmerňovaného štátneho územného plánovania.

Týmto riešením sa vráti právny stav pred uvedený dátum, keď územný plán bol priamym podkladom pre novú výstavbu bez potreby náhradných rozhodovaní. Na úrovni obcí je totiž reálna možnosť obnoviť podrobné plánovanie. Zároveň sa takto dostane všetko rozhodovanie o území pod verejnú kontrolu obyvateľov obce, pretože územné plány treba verejne prerokovať, kým vydanie územného rozhodnutia sa týkalo iba účastníkov konania.

Zastavovacie podmienky každej stavebnej parcely budú priamym základom pre investičnú alebo inú činnosť vlastníka pozemku (napr. záhradkárčenie, chalupárenie) a verejnosti budú dávať na známosť možnosti aktuálneho a perspektívneho využitia pozemkov. Takéto podrobné členenie ovplyvní aj trhové ceny jednotlivých pozemkových a stavebných parciel.

Regulačný plán sa bude obstarávať pre časti obce, ktoré je potrebné v obci podrobne riešiť z nejakého dôvodu, nemusí však vždy ísť iba o zastavané územie (napr. centrálnu mestskú zónu, pešiu zónu, priemyselnú štvrť mesta a pod.), ale aj o voľnú krajinu na území obce (napr. v záujme jej využitia na rekreáciu, oddych a šport, riešenia chatových osád a záhradkárskych osád, a pod.).

Veľmi malé obce môžu mať zjednodušený územný plán, ktorý plní aj funkciu regulačného plánu, a vtedy rieši celé územie obce.

K § 13 : Územné plány riešiace územie Slovenskej republiky sú v rozsahu záväzných častí priamo záväzné pre ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy pre ich činnosť, najmä pre vypracúvanie koncepcií a programových dokumentov, a pre obce pri obstarávaní územných plánov obcí. Nie sú záväzné pre iné osoby, pretože nemajú voči nim nijaké výstupy.

Územný plán obce je jediný všeobecne záväzným v právnom zmysle, zaväzuje tak štátne orgány a samotnú obec, ako aj všetky právnické osoby a fyzické osoby v obci. Preto aj má formu všeobecne záväzného nariadenia obce.

Toto riešenie je dôsledkom potreby prepojiť riešenie medzinárodných záväzkov a celoštátnych a regionálnych potrieb a možností s potrebami a možnosťami obcí. Záväzné časti územných plánov schvaľovaných vládou sa musia premietnuť do územných plánov obcí, a tým sa konkretizujú až na úroveň jednotlivých parciel v obci. Ich schválením sa stanú pre všetkých záväzné.

Zákony upravujúce osobitné postavenie miest Bratislavy a Košíc zverujú rozdelenie kompetencií medzi mesto a jeho časti formou štatútu. Tu sa tento právny stav rešpektuje.

K § 14: Obstarávanie územných plánov je konaním, ktoré je pre svoju výraznú odlišnosť vylúčené z režimu zákona o správnom konaní, a preto ho musí navrhovaný zákon detailne upraviť.

Úprava odráža požiadavky Európskej charty územného plánovania z roku 1983 a zároveň preberá niektoré osvedčené čiastkové procesné postupy z doterajšej právnej úpravy. Nosnými myšlienkami sú odbornosť a verejnosť obstarávania, a teda sa upravuje odborné prerokúvanie a verejné prerokúvanie ako podmienky pre schválenie územného plánu.

Procesné fázy (odsek 1) sú rovnaké pre štátne orgány i pre obce s odchýlkou pre zjednodušené územné plány (odsek 2). Upravujú sa podrobne všetky fázy, aby sa zabezpečila tak odbornosť, ako aj verejnosť ich obstarávania. Doteraz tieto postupy boli upravené iba internou metodikou. Bolo to preto, lebo teraz platný zákon túto pôsobnosť pôvodne zveroval národným výborom, ktoré tvorili interne riadenú sústavu integrovaných orgánov štátnej správy a samosprávy.

Obstarávanie územných plánov za štát sa zveruje ministerstvu životného prostredia, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre územné plánovanie (§ 6 ods.1 písm. d) zákona SNR č.347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Toto ministerstvo je na túto úlohu zabezpečené legislatívne, personálne i finančne a zabezpečuje informačný systém o územnom plánovaní a zriaďuje osobitné odborné organizácie (§ 2 písm. c), e) a g) zákona SNR č.595/1990 Zb. o štátnej správe pre životné prostredie). Schvaľovať územné plány bude tak, ako doteraz vláda Slovenskej republiky.

Obstarávanie územných plánov obcí sa zveruje opäť obciam. Túto pôsobnosť majú počas celej svojej právne upravenej existencie (s výnimkou rokov 1949 až 1990, keď neexistovali ako právnické osoby a túto ich povinnosť plnili miestne a mestské národné výbory), pretože ide o základný nástroj plánovania rozvoja vlastného územia.

Odsekom 6 sa odstraňuje doterajšia nejasnosť použitia zákona o verejnom obstarávaní. Hoci zákon sa vzťahuje na obstarávanie tovarov a zastupiteľných komerčných služieb a verejných prác v obchodnoprávnych vzťahoch, často sa používa aj na obstarávanie činností, ktorých výsledkom nie je obchodný produkt.

Najčastejšie je to pri obstarávaní urbanistických a architektonických riešení, keď použitie zákona o verejnom obstarávaní znamená obstaranie zhotoviteľa a nie obstaranie najlepších riešení. Tie sa totiž získavajú verejnou súťažou, ktorú upravuje Občiansky zákonník v § 847 až 849. Týmto spôsobom sa neúčelne vynakladajú verejné financie, pretože za ne sa nezíska najlepšie riešenie, ale iba najlacnejší zhotoviteľ, ktorý má ako víťaz súťaže až následne navrhnúť riešenie.

K § 15 a 21: Prípravné práce sú prvou a veľmi dôležitou fázou obstarávania. V nej sa totiž rozhoduje, či je potrebná aktualizácia územného plánu alebo nie, a zároveň aký cieľ a obsah má mať. Je to analytická časť, ktorá je závislá od kvality územnoplánovacích podkladov a od odbornej spôsobilosti ľudí, ktorý ju zabezpečujú. Vykonáva ju obstarávateľ v spolupráci s orgánmi a ustanovizňami, ktoré môžu svojou odbornosťou prispieť k správnym záverom.

Povinnosť oznámiť začatie prípravných prác má účel v tom, že sa umožní zúčastniť sa vlastne každému, odborníkovi i laikovi, na základnej analýze a najdôležitejšom koncepčnom rozhodnutí.

Výsledkom tejto časti je buď rozhodnutie, že sa ďalšie práce zastavia, alebo rozhodnutie, že sa bude pokračovať v procese obstarávania územného plánu alebo jeho aktualizácie. V tomto druhom prípade sa spracuje návrh zadania, v ktorom sa skoncentrujú získané poznatky a vytýčia hlavné ciele a úlohy, ktoré sa majú územným plánom riešiť v území.

K § 16 a 22: Prerokovanie navrhnutého zadania štátnymi orgánmi a odbornými organizácii je ďalšou dôležitou fázou. Ide vlastne o odbornú oponentúru k návrhu zadania. Návrh zadania pri územných plánoch obstarávaných ministerstvom životného prostredia schvaľuje vláda, a tak sa stáva záväzným pre ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Pri územných plánoch obce schvaľuje návrh zadania obec.

Schválené zadanie je záväzným východiskom ďalšieho procesu obstarávania územného plánu. Keďže vypracúvať územné plánu môžu iba odborne spôsobilé osoby, obstarávateľ ich vyberá vo verejnej súťaži z uchádzačov, ktorí majú potrebné oprávnenie.

K § 17 a 23: Koncept riešenia vypracovaný vybratým oprávneným zhotoviteľom na základe zadania rieši koncepciu budúceho územného plánu. Koncept riešenia výrazne predznačuje budúci obsah územného plánu, a preto jeho komplexnosti riešenia a koncepcii sa venuje náležitá pozornosť. V tomto smere veľkú úlohu zohrávajú územnoplánovacie podklady, pretože ich úplnosť, kvalita a aktuálnosť ovplyvňuje koncept riešenia.

K § 18 a 24: Prerokovanie konceptu riešenia je dôležité, pretože v ňom sa koordinujú jednotlivé rezortné záujmy a predstavy a rozhoduje o variantoch a alternatívach možného riešenia, napríklad umiestnenia stavby verejného technického vybavenia územia, určenia stavebného uzáveru, určenia regulatívov využitia územia, atď. Ustanovenie upravuje procedúru jeho prerokovania.

Popri odbornom prerokovaní vstupuje do procesu aj verejné prerokovanie konceptu riešenia. Verejné prerokovanie všetkých konceptov riešenia, teda aj tých, ktoré obstaráva ministerstvo, zabezpečuje obec. Popri doteraz zaužívanom spôsobe vystavenia na úradnej tabuli obecného úradu prichádzajú do úvahy aj ďalšie formy - verejné zhromaždenia obyvateľov, zverejnenie v miestnej tlači, až po miestne referendum. Čím dôslednejšie bude uskutočnené verejné prerokovanie konceptu riešenia, tým jednoduchšie bude verejné prerokúvanie návrhu územného plánu, jeho schvaľovanie a praktické uskutočňovanie, pretože záujmové rozpory sa môžu odstrániť už v tomto štádiu. To je jednoduchšie a lacnejšie, než následné reklamovanie, odpor a prípadné súdne konania.

Verejné prerokovanie nie je iba pasívnym zverejnením. Obstarávateľ spolu so zhotoviteľom musí aj vyhodnotiť a zohľadniť námietky, pripomienky a opodstatnené požiadavky právnických osôb a fyzických osôb.

K § 19: Návrh územného plánu je konečný produkt zhotoviteľa v procese obstarávania. Návrh územného plánu treba odborne i verejne prerokovať. Tu však už ide o záverečnú fázu celého procesu, a preto je určitá diferenciácia prerokúvania podľa toho, o aký územný plán ide. Pri pláne územného rozvoja napríklad vzniká aj povinnosť prerokovania na medzinárodnej úrovni, ako to požaduje Európska charta územného plánovania.

Schválenie návrhu odborne i verejne prerokovaného územného plánu je záverečným aktom, ktorým sa územný plán zrodil a začal vyvolávať účinky. Od schválenia ho už nemožno ľubovoľne modifikovať, ale iba aktualizovať spôsobom upraveným navrhovaným zákonom. Schválenie má formu uznesenia vlády.

Oznámenie o schválení územného plánu nemá konštitutívny význam, ale je dôležitým úkonom, ktorým sa akt schválenia dáva na známosť. Zároveň je informáciou pre verejnosť, že územný plán existuje, kde je uložený a kde možno doň nazrieť.

K § 20 a 27: Aktualizácia je právom regulovaný, a teda legálny spôsob zmeny územného plánu. Inak, ako aktualizáciou nemožno vstupovať do územného plánu.

Aktualizácia je pravidelná, avšak v mnohom závislá na okolnostiach. Preto zákon ustanovuje, kedy a z akých dôvodov sa musí vykonať a kedy sa môže vykonať. Nevykonanie aktualizácie nesmie brániť rozvoju územia a pričasté aktualizácie zasa znižujú stabilitu rozvoja územia.

Obciam sa ukladá povinnosť (odsek 3) aspoň raz za volebné obdobie zaoberať sa v obecnom zastupiteľstve územným plánom, najmä, či nie je potreba vykonať jeho aktualizáciu. Samotné preskúmanie ešte nemusí viesť k záveru, že je nevyhnutná aktualizácia územného plánu alebo vypracovanie úplne nového územného plánu.

K § 25: Ustanovenie podrobnejšie rieši zásady zhotovovania návrhu územného plánu obce (odsek 2). Doplní ich vyhláška o odporúčanom postupe a o vzore územného plánu obce. Dôvodom tohto riešenia je skutočnosť, že napriek tomu, že ide o výkon samostatnej pôsobnosti obcí, je potreba určitej jednotnosti územných plánov všetkých 2847 obcí a 39 mestských častí.

Nositeľom záujmov štátu voči obciam pri obstarávaní územných plánov obcí je okresný úrad. Bez odobrenia spôsobu a miery zohľadnenia záväznej časti regionálneho územného plánu do územného plánu obce, nie je možné jeho schválenie. To je už teraz platný právny stav (§ 25 ods. 5 zák. č. 50/1976 Zb. v znení zák. č. 229/1997 Z.z.).

V procese prerokúvania je zjednodušením, že nebude potrebné prerokúvať návrh s tými, ktorí ho odsúhlasili v koncepte. Platí to najmä na vlastníkov a správcov verejných sietí a rozhodujúcich výrobcov v obci.

K § 26: Obstarávanie regulačného plánu je tiež obstarávaním územného plánu, a preto naň platia všeobecné ustanovenia o obstarávaní územných plánov obcí.

Na druhej strane regulačný plán je predovšetkým spodrobnením územného plánu obce v častiach obce, ktoré je účelné regulovať týmto spôsobom, na úroveň parciel.

K § 28: V súlade s Európskou chartou miestnej samosprávy sa výslovne a presne vymedzuje dozor štátu k obciam. Účelom je zamedziť hocijaké zasahovanie štátu do samosprávnej pôsobnosti obcí.

Kompetencie sú vymedzené taxatívne, takže na jednej strane okresný úrad nebude môcť podľa vlastnej úvahy bezbreho komandovať obec a na druhej strane obec nebude môcť v uvedených veciach brániť okresnému úradu vykonávať štátny dozor.

Úlohy sú vymedzené tak, aby umožnili účinne zabezpečiť záujem štátu v územnom plánovaní, umožnili odbornú pomoc obciam a príliš neobmedzovali iniciatívu a plnenie úloh obcí.

Ukladanie pokút je upravené v piatej časti Sankcie.

K § 29: Financovanie územnoplánovacích činností nadobúda stále väčší význam. Za existencie sústavy národných výborov celé územné plánovanie bolo uhrádzané zo štátneho rozpočtu, čo na jednej strane zjednodušovalo proces obstarávania územných plánov a na druhej strane limitovalo územnoplánovacie činnosti.

V súčasnosti je financovanie viac diverzifikované, v zásade však územnoplánovacie činnosti štátu financuje štát zo štátneho rozpočtu a územnoplánovacie činnosti obcí financujú obce zo svojich rozpočtov. Táto základná zásada zostáva zachovaná.

Do financovania však v rôznej miere vstupujú aj súkromné finančné prostriedky z rôznych nadácií a fondov a z podnikateľských subjektov. To na jednej strane odľahčuje verejné rozpočty a umožňuje rozšíriť a prehĺbiť územnoplánovacie činnosti, ale na druhej strane môže ohrozovať objektivitu a nestrannosť rozhodovania v územnoplánovacích činnostiach. Preto obstarávatelia budú musieť individuálne zvažovať, kedy a v akom rozsahu sú vítané iné, ako verejné financie.

V odseku 2 sa rieši situácia, keď obci vznikajú výdavky vynútené štátom. Obec nie je oprávnená nevyhovieť požadovaným úkonom od štátu alebo ich odmietnuť vykonať, a preto je náležité a spravodlivé, aby výdavky na tieto vynútené úkon uhradil štát.

Do odseku 3 sa preberá už teraz uzákonená povinnosť podieľať sa na územnoplánovacích činnostiach tým právnym subjektom, ktoré ich vyvolali alebo z nich majú prospech. Najčastejšie ide o realizáciu veľkých projektov a stavieb, ktoré bez aktualizácie územného plánu alebo bez obstarania územnoplánovacích podkladov nemožno realizovať.

Odsek 4 upresňuje doterajší nejasný stav riešenia sporov o úhrady a náhrady územnoplánovacích činností. Niektoré sa realizovali v rámci štátnej správy, iné v súdnom konaní.

Navrhuje sa jednotne upraviť príslušnosť súdu vo všetkých prípadoch. To však nevylučuje mimosúdne riešenie, napr. vo vzťahoch medzi štátnymi orgánmi navzájom a medzi štátnymi orgánmi a obcami rôznymi kompenzáciami, rozpočtovými rozhodnutiami a dotáciami. Vzhľadom na úzky okruh subjektov zaoberajúcich sa územnoplánovacími činnosťami a predpokladaným mimosúdnym riešením vo verejnej správe sporov, ktoré by sa dostali na súd, bude zanedbateľné minimum.

K § 30: V súlade s ústavou (čl. 46 ods.2) sa upravuje právo na súdnu ochranu práva vyjadriť sa v rámci verejného prerokovania konceptu riešenia a návrhu územného plánu a práva zaoberať sa uplatnenou pripomienkou alebo požiadavkou.

Aby nemohlo dôjsť k bezbrehému zneužívaniu tohto práva, obmedzuje sa jednak obsahovo iba na prípady, keď ide o priamy zásah do vlastníckych alebo iných práv k nehnuteľnosti, a jednak časovo určením prekluzívnej lehoty.

K § 31: Územný plán je koncepčný programový dokument a nie konkrétne rozhodnutie riešiace konkrétnu právnu vec. Preto navrhovaný zákon ustanovuje, že obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné priamo z územného plánu, ale až následným rozhodnutím v riadnom správnom alebo súdnom konaní.

V odseku 2 sa vyjadruje všeobecné právo každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde, ktoré je lokalizované na podmienky územného plánovania.

K § 32: Ustanovenie vyjadruje vzťah územného plánovania a iných druhov plánovania, najmä rezortných koncepcií a rozvojových dokumentov obcí, ktoré majú vplyv na územie. Nadväzuje na zákon č. 222/2996 Z.z. (§ 11 ods. 2 písm. a) a na zákon SNR č. 369/1990 Zb. (§ 4 ods. 3). Ich vzájomný vzťah je v podstate interaktívny, pretože rozvojové programy sú použiteľné aj ako územnoplánovací podklad.

K § 33: Upravuje sa v nadväznosti na predchádzajúci paragraf zákona povinnosť obce vydať na požiadanie a za úhradu tzv. územnoplánovaciu informáciu každému, kto o to požiada.

Územnoplánovacia informácia podáva žiadateľovi záväzné údaje a informácie z územného plánu, ktoré on potrebuje napríklad na prípravu rozvojového dokumentu, na prípravu budúcej výstavby, na plánovanie využitia územia, a pod.

Hoci územnoplánovacia informácia nemá formu rozhodnutia, a teda nie je sama osebe právne záväzná, jej obsah je úradným oznámením, na ktoré sa žiadateľ spolieha a na základe ktorého koná, napríklad hodlá investovať, kúpi alebo predá pozemok alebo stavbu, a podobne. Preto potrebuje čo najpresnejšiu informáciu a zároveň potrebuje mať aj určitú istotu o úplnosti a správnosti jej obsahu. Preto ak sa územnoplánovacia informácia ukáže ako nepravdivá alebo zavádzajúca, je dôvodom na vymáhanie náhrady škody, ktorá vznikla tomu, kto sa podľa nej správal.

V odseku 2 sa upravujú aspoň najzákladnejšie podmienky na obsah a formu jej vydania.

Územnoplánovacia informácia nie je v návrhu chápaná ako administratívnoprávna činnosť, ale ako služba verejnosti, a preto sa nebude spravovať zákonom o správnych poplatkoch, ale zákonom o cenách (odsek 4).

K § 34: Technická mapa je významnou pracovnou pomôckou obcí v územnom plánovaní, v stavebnom poriadku i v ďalších činnostiach týkajúcich sa územia, pretože bezprostredne a okamžite poskytuje obraz o území obce, vrátane podstatných údajov vedených v katastri nehnuteľností. Napriek tomu, že ju mnohé obce majú a v praxi aj používajú, nemá odraz v právnej úprave o územnom plánovaní a o stavebnom poriadku.

Viaceré údaje, ktoré má obec v technickej mape nebude potrebné obstarávať individuálne v písomnej forme. Tieto údaje v konaní treba posudzovať ako údaje známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.

K § 35: Územnoplánovací zámer je novou právnou inštitúciou, ktorej existenciu umožní podrobnosť regulačného plánu. V neformalizovanej podobe sa však v praxi už vyskytuje.

Kým územnoplánovacia informácia je jednostranným údajom obce o obsahu územného plánu, územnoplánovací zámer je údajom o zámere, ku ktorému obec zaujme záväzné stanovisko. Územnoplánovacia informácia môže byť podstatnou orientáciou pre spracovateľa územnoplánovacieho zámeru.

Pre tých, ktorý hodlajú vykonávať činnosť výrazne zasahujúcu do územia, je vypracovanie a posúdenie povinné. Pôjde najmä o veľkoplošnú výstavbu, o výstavbu, prestavbu alebo likvidáciu výrobných závodov a poľnohospodárskych družstiev, o zriadenie alebo zrušenie záhradkárskej osady, o veľký zásah do prírody (meliorácie, výrub lesa), a pod.

Na základe posúdenia územnoplánovacieho zámeru obec vydá záväzné stanovisko (§ 4 ods. 3 zák. SNR č. 369/1990 Zb.), ktoré nenahrádza rozhodnutia potrebné na uskutočnenie zamýšľaného zámeru (napr. stavebné povolenie, rozhodnutie o vyňatí z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, záväzný posudok orgánu ochrany zdravia, atď.).

Vydanie záväzného stanoviska už je správnou činnosťou obce a podlieha správnemu poplatku.

K § 36: Navrhovaným zákonom sa podstatne redukujú dôvody, pre ktoré možno pozemok alebo stavbu vyvlastniť. Najmä vypadli stavby tzv. občianskeho vybavenia zavedené ako kategória umožňujúca vyvlastnenie za socializmu. Vyvlastňovanie stavieb a pozemkov na ich zhotovenie nie je v súlade s právami vlastníkov pozemkov a stavieb, ako ich možno chápať v Európskom dohovore o ľudských právach a v čl. 20 ods. 4 ústavy. Napr. viaceré školské a zdravotnícke stavby postavené na pozemkoch vyvlastnených vo verejnom záujme slúžia v súčasnosti na účely, ktoré s verejným záujmom nemajú nič spoločné.

Napriek tomu sú stavby, ktoré nie sú verejnoprospešnými, ale na ktorých zhotovení je záujem verejnosti. V zahraničných právnych úpravách sa na tieto účely používa buď predkupné právo obce, alebo ponuková povinnosť vlastníka, ak ich obec nemôže získať inak (napr. kúpou pozemku alebo stavby).

Predkupné právo je podľa Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom (§ 602 až 606), takže ho možno dohodnúť kedykoľvek; nemožno ho však uložiť niekomu zákonom.

Ustanovenie zavádza zákonnú ponukovú povinnosť vlastníka pozemku alebo stavby, ktorá je pre obec potrebná, ale ktorú nemožno vyvlastniť. Obdobnú povinnosť upravuje aj zákon SNR č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti pre kultúrne pamiatky a zákon SNR č. 149/1975 Zb. o archívnictve pre archívne dokumenty, ktoré sú kultúrnymi pamiatkami.

Ponuková povinnosť má povahu vecného práva, a preto sa zapíše do katastra nehnuteľností ako ťarcha stavby alebo pozemku. Právnym titulom na zápis je všeobecne záväzné nariadenie obce, v ktorom sú pozemky a stavby určené. Zákon určuje, že dôvodom získania stavby alebo pozemku môže byť iba využitie vo verejnom záujme. Takým môže byť napr. na zriadenie verejného parku, verejného parkoviska, miestnej verejnej knižnice, miestneho cintorína, umiestnenie pamätníka, postavenie radnice, zriadenie múzea alebo pamätnej izby.

V odsekoch 3 až 4 je upravená procedúra jeho uplatňovania tak, aby vlastník pozemku alebo stavby nebol nadmieru obmedzovaný, napr. aby váhaním alebo nečinnosťou obce neprišiel o výhodný predaj.

K § 37: Ustanovenie vyjadruje povinnosť obce starať sa o vybavenie obce (odsek 1), ktorá je vyjadrená všeobecne v § 4 ods. 3 zák. SNR č. 369/1990 Zb., ale tu sa konkretizuje vo vzťahu k územnému plánovaniu. Nemusí však ísť o vlastnú výstavbu, ale obec má utvárať podmienky, napr. v územnom pláne, poskytnutím pozemkov, prilákaním investorov, vecnou alebo finančnou spoluúčasťou a združovaním prostriedkov.

V odseku 2 sa zakladá kompetencia zaviesť nový miestny poplatok na plnenie úlohy uvedenej v odseku 1. Súčasne sa novelizuje aj zákon SNR č.544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch.

K § 38: V ustanovení ide o základné vymedzenie tejto časti zákona, pretože upravuje jadro stavebných predpisov, a to stavbu. Definícia stavby neexistuje ani v našom práve, ani v cudzích právnych poriadkoch. Preto sa obdobne, ako v iných právnych poriadkoch (a je to u nás aj doteraz) zvolil opisný spôsob vymedzenia stavby podstatnými znakmi a uvedením druhov. Za vymedzenie stavby treba považovať odseky 1 až 4 ako celok.

Stavebné predpisy pred rokom 1976 pojmovo nevymedzovali stavbu, pretože sa vychádzalo z názoru (a tomu zodpovedal do roku 1964 právny stav), že stavba je občianskoprávna inštitúcia a predmet občianskoprávnych vzťahov (vec) a že stavebné predpisy upravujú iba verejnoprávne obmedzenia, ktorým sa musí vlastník stavby (i vlastník pozemku) prispôsobiť. Napr. Občiansky zákonník z roku 1950 venoval celú jednu hlavu iba vlastníctvu k stavbe a právu stavby. Teraz platný Občiansky zákonník však má iba dve vety o stavbách (§ 119 ods.2 a § 120 ods.2).

Návrh sa vracia pred rok 1976, keď stavbou sa rozumela výlučne nehnuteľnosť. Teraz platný zákon č.50/1976 Zb. totiž umožnil, aby režim povoľovania stavieb sa vzťahoval aj na niektoré hnuteľné veci, napr. na prenosné predajné stánky a kiosky, tzv. Unimo bunky a pod., hoci tieto veci nie sú v pravom zmysle slova stavbami podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ani nikdy v histórii sa za stavby nepovažovali. Dôvodom bola skutočnosť, že ich umiestnenie povoľoval ten istý národný výbor, ktorý bol stavebným úradom, pretože obce vtedy nemali právnu subjektivitu, a že bolo potrebné potlačovať súkromnoprávne prvky.

Umiestnenie hnuteľných vecí na pozemku má byť výsledkom dohody vlastníka veci a vlastníka pozemku; nejde totiž o administratívnoprávne rozhodovanie a plnenie úloh verejnej správy, ale o občianskoprávny záväzkový vzťah (napr. nájom, výpožička) medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom hnuteľnej veci.

To platí aj vtedy, keď ide o umiestnenie na verejnom priestranstve; jeho vlastníkom je spravidla obec a hnuteľnú vec na takomto pozemku možno umiestniť po dohode s ňou. Týka sa to všetkých hnuteľností, nielen predajných stánkov a kioskov, ale aj skládok odpadu a stavebných výrobkov, parkovania motorových vozidiel a stavebných strojov a zariadení, umiestnenie staveniska a pod. Za ich umiestnenie sa vyberá miestny poplatok za užívanie verejného priestranstva (§ 2 zák. SNR č. 369/1990 Zb.).

V odseku 2 sa upresňuje odsek 1 pri stavbách, pri ktorých by o ich povahe mohli vzniknúť pochybnosti. Aj tu je kritériom pevný základ so zemou, resp. umiestnenie v zemi (pod zemou).

V odsekoch 3 a 4 sa preberá s drobnými spresneniami členenie stavieb na novostavby a na zmeny dokončenej stavby, ktoré v podstate vyhovuje a nie je dôvod ho zásadne meniť.

Odsek 6 je potrebný ako doplnok odseku 4 písm. a) a e). Podkrovie, ktoré nebude funkčne využiteľné (napr. ako priestor na bývanie, administratívu, uskladnenie vecí) sa nebude považovať za samostatné podlažie, a preto stavebné práce na ňom nebudú nadstavbou, ani nástavbou, ale prestavbou (napr. zmena tvaru strechy) alebo bežnou údržbou stavby (napr. oprava alebo výmena strešnej krytiny).

V zostávajúcich odsekoch sa terminologicky vymedzujú účastníci výstavby, ktorým návrh priznáva nejaké práva alebo ukladá nejaké povinnosti.

Termín "stavebník" používa teraz platní úprava i všetky predchádzajúce úpravy na označenie osoby, ktorá zhotovuje stavbu. Z občianskoprávneho hľadiska ide o vlastníka stavby a vo vzťahu k jej zhotovovaniu o "objednávateľa".

Výraz "dodávateľ stavby", ktorý zaviedol bývalý Hospodársky zákonník z roku 1963 ako odvodeninu z tzv. dodávateľsko-odberateľských vzťahov, sa do navrhovaného zákona nepreberá. V záväzkových súkromnoprávnych vzťahoch sa používa výraz "zhotoviteľ" (diela, stavby, veci) ako zmluvná strana pri uzavieraní zmluvy o dielo (o zhotovenie veci). Tak, ako sa nepreberá výraz "objednávateľ" (diela, stavby) ako druhá zmluvná strana, tak sa nepreberá ani výraz "zhotoviteľ" (diela, stavby)". Pre verejnoprávne vzťahy sa navrhuje obnoviť používanie výrazu "staviteľ", ktoré je významovo priezračné a históriou overené; v hovorovej reči sa používa dodnes ako náprotivok termínu "stavebník".

Termín "stavbyvedúci" používa teraz platná úprava i všetky predchádzajúce úpravy na označenie osoby, ktorá nesie zodpovednosť za zhotovovanie stavby a za organizáciu prác na stavbe (niekedy sa uvádza aj tzv. zodpovedný stavbyvedúci).

Termín "projektant stavby" sa navrhuje ako náhrada za teraz používaný výraz "projektant". Dôvodom je to, že okrem projektanta zhotovujúceho projekt stavby ako celok sa na projekte projektovo podieľajú aj iné osoby - projektanti energetického, technického a technologického vybavenia stavby. Tento stav v praxi vyvoláva potrebu rôznych prívlastkov, napr. "generálny projektant", "zodpovedný projektant", "hlavný projektant" a pod.

Termín "stavebný dozorca" v súlade s pravidlami slovenského pravopisu označuje osobu, ktorá vykonáva stavebný dozor. Ide síce o nepoužívané označenie, ktoré však je jazykovo správne a významovo priehľadné a praktickejšie, než opisné vyjadrenie.

K § 39: V terajšom stavebnom zákone chýba základné členenie stavieb, ktoré sa v praxi používa. Členenie vo vykonávacej vyhláške je členením podľa funkčného určenia a spôsobu užívania, ktoré je potrebné najmä na vymedzenie všeobecných technických požiadaviek.

Členenie na pozemné stavby a na inžinierske stavby je bežné v zahraničí. U nás je použité aj s následným členením inžinierskych stavieb na dopravné stavby, vodohospodárske stavby, mostné stavby a inžinierske konštrukcie v § 5 zákona SNR č.138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch i v prílohe č. 2 živnostenského zákona.

Líniové stavby sú svojím tvarom, umiestnením v území a použitím osobitnou kategóriou inžinierskych stavieb. Mnohé z nich majú povahu tzv. špeciálnych stavieb, ktoré podliehajú povoľovaniu tzv. špeciálnych stavebných úradov. Navrhovaný zákon tento osobitný režim s drobnými spresneniami rešpektuje a preberá (odsek 2).

Vymedzenie druhu stavieb je potrebné na úpravu režimu ich povoľovania, na úpravu obsahu projektu stavby, na vymedzenie oprávnenia osôb vo výstavbe, na vyvlastňovanie a na úpravu kompetencií stavebných úradov.

K § 40 a 41: Ustanovenia v podstate preberajú obsah smernice Rady č. 89/106/EHS z 21.decembra 1988 o zbližovaní zákonov a ďalších právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa stavebných výrobkov v znení smernice Rady č. 93/68/EHS z 22.júla 1993. Význam základných požiadaviek na stavby podľa týchto ustanovení je v tom, že sú zhodné so základnými požiadavkami všetkých členských štátov Európskej únie a asociovaných štátov. To v podstate vytvára jednotnú právnu úpravu pre takmer celú Európu.

V našich podmienkach to umožní jednotné posudzovanie stavieb zo strany všetkých stavebných úradov, vytvorenie kompatibilnej právnej úpravy v rezortných predpisoch a harmonizovanie slovenských technických noriem s normami platnými v Európskej únii. V praxi to umožní používanie širšieho okruhu stavebných výrobkov a ich jednotného posudzovania z hľadiska ich vhodnosti na zamýšľané použitie v stavieb.

Súbežne sa pripravuje zákon o stavebných výrobkoch, ktorý upraví postupy preukazovania zhody stavebných výrobkov s technickými špecifikáciami a používanie a výzor značky zhody.

Zoznam, poradie a obsah základných požiadaviek na stavby je zhodný so smernicou i so zákonmi všetkých štátov Európskej únie. Nie je preto žiaduce robiť nejaké odchýlky v smere ich rozšírenia alebo v smere ich zúženia. Na ne už teraz nadväzujú viaceré právne predpisy (napr. hygienické, požiarne a pod.) a slovenské technické normy.

Vymedzenie výrazov "životnosť stavby" , "ukazovateľ úžitkových vlastností stavby" a "zaťaženie" pochádza zo smernice a jeho účelom je jednotné posudzovanie a používanie základných požiadaviek na stavby. Tieto výrazy sú potrebné aj na posudzovanie práv a povinností vlastníkov stavieb vykonávať bežnú údržbu stavby a kompetencií stavebných úradov nariadiť bežnú údržbu stavby alebo jej odstránenie. Bez nich by takéto posudzovanie bolo iba subjektívnym, čo by mohlo viesť na jednej strane k ľahostajnosti k stavebno-technickému stavu stavieb alebo na druhej strane k nadmernému obťažovaniu vlastníkov stavieb.

Interpretačné dokumenty vydané k smernici Rady považujú za ekonomicky primerané náklady stavby všetky priame náklady, ktoré slúžia na zabezpečenie a udržanie úžitkových vlastností stavby, najmä náklady na jej navrhnutie, zhotovenie, poistenie, užívanie, správu, prevádzku, bežnú údržbu a prestavbu a na ochranu životného prostredia v okolí stavby, najmä náklady na odstraňovanie a likvidáciu odpadových vôd, na odvoz odpadu, údržbu pozemku a porastu na ňom.

Zaťažením podľa interpretačných dokumentov sú všetky mechanické, chemické, biologické, teplotné a elektromagnetické činitele, ktoré pôsobia na stavbu a jej jednotlivé časti. Zaťaženie členia na stále (napr. zemská príťažlivosť, tlak zeminy a zemnej vlhkosti, deformácie vzniknuté pri výstavbe), na premenlivé (napr. užitočné zaťaženie striech a podláh, tepelné zaťaženie, poveternostné vplyvy, dopravné zaťaženie ciest a mostov) a na mimoriadne (napr. nárazy, výbuchy a zaťaženie požiarom, zemetrasením, povodňou).

K § 42: Ustanovenie vyjadruje základné právo vlastníka pozemku postaviť na ňom stavbu (odsek 1), ako imanentnú súčasť vlastníckych práv.

V odseku 2 sa ustanovujú právne získania práva stavby od vlastníka pozemku v prospech inej osoby pri zachovaní vlastníctva k stavbe alebo k pozemku. Ide o oddelenie práva stavby od ostatných práv vlastníka stavby alebo pozemku.

V písmene a) ide o všetky druhy zmlúv, ktoré možno z vlastníkom uzavrieť, s výnimkou kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy, pretože pri nich už dochádza k prevodu celého vlastníctva a už nejde o iba o obmedzenie vlastníckeho práva.

V písmene b) ide o prípady obmedzenia vlastníckeho práva vo vyvlastňovacom konaní na základe obsahu územného plánu obce v prospech zhotovenia stavby verejného technického vybavenia územia.

V písmene c) ide o úpravu po smrti vlastníka pozemku jednak na základe vôle poručiteľa a jednak na základe dohody dedičov.

V písmene d) ide o obmedzenia vlastníka vyplývajúce zo zákona, najmä v prospech podnikateľov v energetike a v telekomunikáciách. Toto právo však bude potrebné individualizovať na konkrétny pozemok a konkrétneho vlastníka pozemku vyvlastňovacím konaním podľa štvrtej časti navrhovaného zákona. To nie je potrebné iba u podzemných stavieb(napr. tunel, metro), ktoré nemajú nijaký vplyv na využitie pozemku v jeho povrchovej časti.

Právo stavby na cudzom pozemku alebo na cudzej stavbe vzniknuté podľa všetkých písmen odseku 2 však musí mať povahu vecného práva podľa tretej hlavy Občianskeho zákonníka a musí byť zapísané v katastri nehnuteľností. Nestačí teda iba záväzkové právo (napr. nájom alebo podnájom).

Právna domnienka existencie práva stavby na cudzom pozemku alebo na cudzej stavbe sa navonok manifestuje výpisom z katastra nehnuteľností. Aj stavebný úrad bude akceptovať iba obsah výpisu z katastra nehnuteľností. Dôkaz opaku nebude môcť vykonávať stavebný úrad, ale bude sa ho musieť domáhať ten, kto tvrdí, že má právo, (napr. určovacou žalobou alebo zmluvou s vlastníkom). Stavebný úrad ho bude akceptovať až na základe nového výpisu z katastra nehnuteľností.

Uvedené riešenie vychádza z právnej úpravy katastra nehnuteľností a sleduje odstrániť spory, ktoré vznikajú z uskutočnenia stavby na základe záväzkových vzťahov, najčastejšie na základe písomného "potvrdenie" alebo nájmu, čo neprozreteľne umožňuje § 139 ods. 1 písm. a) stavebného zákona.

Dočasnosť práva stavby vyplýva zo skutočnosti, že ide o obmedzenie práv vlastníka na konkrétny účel a nie odňatie vlastníckeho práva. To je v súlade aj so zákonom č. 88/1947 Zb. o práve stavby.

Zhotovením stavby a jej zápisom do katastra zaniká právo stavby ako uplatnené, lebo stavba už existuje fyzicky i právne. Ten, kto mal toto právo, má vlastnícke právo k stavbe, na ktorej postavenie bolo potrebné právo stavby.

K § 43: Ustanovenie v odseku 1 nadväzuje na predchádzajúci paragraf v tom, že právo postaviť stavbu je súčasťou vlastníckych práv k pozemku alebo k stavbe. Toto právo síce nevzniká stavebným povolením, ale stavebné povolenie je verejnoprávnym súhlasom (konsenzom) so spôsobom a podmienkami uplatnenia práva vlastníka na postavenie stavby.

Odseky 2 a 3 riešia výnimky zo všeobecnej požiadavky na stavebné povolenie. Inštitúcia ohlásenia je prevzatá z platnej úpravy, poznal ju však už český stavebný poriadok z roku 1886.

Odsek 4 je ustanovením, ktoré v praxi umožní riešiť hraničné a sporné situácie, aby na jednej strane neunikli prevereniu podmienok stavby z verejnoprávneho hľadiska a na druhej strane, aby sa stavebné úrady nemuseli zaoberať bagateľnými stavbami. Keďže výsledok posúdenia je určený aj stavebnému úradu, nie je potrebné, aby sám pre seba vydával správne rozhodnutie.

K § 44: Ustanovenie je taxatívnym výpočtom stavieb, ktoré možno zhotoviť po ich ohlásení stavebnému úradu. Ohlásenie stavby nie je povoľovacím konaním.

Okruh stavieb v podstate zodpovedá terajšej kategórii drobných stavieb. Hoci ide o stavby, ktorá nemôžu spôsobiť negatívne následky na svoje okolie a na životné prostredie v obci, predsa len môžu vyvolať negatívne dôsledky vo svojom bezprostrednom okolí, napr. voči susedom. Z tohto dôvodu ich nemožno zhotovovať voľne, ale je potrebné aspoň ich ohlásenie stavebnému úradu.

Ide o stavby, o ktorých by mal vedieť stavebný úrad i orgán štátneho stavebného dohľadu, ale ktoré možno zhotoviť aj bez stavebného povolenia. Nejde o voľnosť stavania, lebo zhotovenie stavby je pod dozorom štátneho stavebného dohľadu, stavebného úradu, stavebného dozoru a dozoru projektanta stavby, takže verejný záujem a súlad so zastavovacími podmienkami je dostatočne zabezpečený.

V odseku 2 je vyjadrená zvýšená ochrana stavieb zapísaných v zozname kultúrnych pamiatok a v mestskej pamiatkovej rezervácii. Týkať sa to bude najmä prestavieb a prístavieb takýchto stavieb, kedy aj menší zásah (napr. výmena časti stavby, zámena použitých stavebných výrobkov) môže znížiť pamiatkovú hodnotu stavby. Účelom je umožniť orgánom štátnej pamiatkovej starostlivosti chrániť pamiatkovú hodnotu stavieb. Aj tieto orgány však sú spoluzodpovedné za náklady alebo škody vzniknuté ich nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a primeranou úhradou za obmedzenie vlastníckych práv vlastníka stavby podľa všeobecných predpisov.

Účelom odseku 3 je posudzovať stavenisko ako jeden celok a nie jednotlivé "staveništné stavby" v ňom. Navyše spravidla nejde o nehnuteľné stavby. Predmetom verejného záujmu a povoľovania je samotné stavenisko, ale nie jeho zložky. Stavenisko je vždy zriadené na určitý čas, a aj stavby v ňom sú stavbami na určitý čas. Podmienky zriadenia staveniska a jeho vnútorné usporiadanie a vybavenie by mali byť súčasťou povoľovania stavby (resp. jej ohlásenia).

Predmetom záujmu navrhovaného zákona sa stavby na stavenisku stanú vtedy, keď sa neodstránia spolu so staveniskom. Potom na ne začne platiť buď režim hnuteľných vecí, alebo režim navrhovaného zákona, ak pôjde o nehnuteľnosti, a to ustanovenia o nepovolenej stavbe.

K § 45: Cieľom ustanovenia je racionalizovať povoľovanie stavieb, ktoré tvoria súbor alebo samostatné prevádzkové časti. Takýto postup je zaužívaný už teraz a keďže v praxi sa osvedčil, preberá sa. Riešenie v odsekoch 2 a 3 zároveň zodpovedá uplatňovanej právnej zásade, že väčšie obsahuje v sebe menšie (maius continent in se minus).

K § 46: Riešenie prípadov tzv. čiernych stavieb treba riešiť tiež na úrovni ústavných princípov. Čiernou stavbou možno porušiť jednak vlastnícke alebo iné občianske súkromné práva osôb a jednak verejnoprávne predpisy, najmä obsah územného plánu a obídenie povoľovacieho režimu. Navrhovaný zákon prvú skupinu nerieši, na to je Občiansky zákonník (§ 135c) a kompetencia súdov.

Dodatočné povoľovanie sa týka práve kategórie tzv. čiernych stavieb. Zmyslom je posúdiť z verejnoprávnych hľadísk, najmä z hľadiska územného plánu a základných požiadaviek na stavby, či stavbu možno "legalizovať" dodatočným povolením. Vo vzťahu k verejnoprávnym predpisom čierna stavba buď je vhodná na povolenie, alebo nie. Kritériom nemôže byť nič inšie, než súlad čiernej stavby so zastavovacími podmienkami a so základnými požiadavkami na stavby. Na tomto je založený aj návrh zákona.

Nepovolenou nie je vždy iba stavba, ktorá bola úmyselne zhotovená ako nepovolená. Sem patria aj stavby, zhotovené na základe ohlásenia, hoci malo byť stavebné povolenie, stavby, pri ktorých nebola ohlásená alebo povolená zmena stavby pred dokončením, bežná údržba, ktorej rozsah už vyžadoval ohlásenie, a podobne. Tieto konania z hľadiska právneho posúdenia sú nedbanlivosťou vlastníka, niekedy aj nevedomou. Jeho konanie sa posúdi pri uložení sankcie, ale posúdiť opodstatnenosť stavby treba v stavebnom konaní.

Kritériá posudzovania nepovolenej stavby sú rovnaké, aké by boli, keby išlo o štádium povoľovania v čase, keď stavba ešte nebola zhotovená. Ak sa zistia odstrániteľné nedostatky, uloží sa odstrániť ich. Takéto nedostatky za predpokladu, že sa odstránia, by nemali byť prekážkou dodatočného povolenia. Ak stavba zodpovedá uvedenému kritériu a jej jediným nedostatkom je chýbajúca forma v podobe povolenia alebo ohlásenia, možno ju povoliť aj dodatočne.

Dodatočné povoľovanie je vždy stavebným konaním, a to aj keď ide o stavbu, ktorú bolo možné zhotoviť aj na základe ohlásenia. Sleduje sa tým možnosť posúdenia vyššie uvedeného kritéria na základe projektu stavby podľa jej skutočného zhotovenia.

Ak stavbu nemožno dodatočne povoliť z hľadiska verejného záujmu, napr. je zhotovená zo stavebných výrobkov, ktoré nie sú vhodné na zamýšľané použitie v stavbe, nezodpovedá základným požiadavkám na stavby, je zhotovená v chránenom území, v ochrannom pásme alebo na pozemku so stavebným uzáverom, atď., musí sa zbúrať. To je povinnosťou jej vlastníka.

K § 47: Navrhovaný zákon je založený na tom, že zastavovacie podmienky každej stavebnej parcely sú určené v regulačnom pláne. Preto sa zrušilo územné konanie zavedené od 1.januára 1959 zákonom č. 84/1958 Zb., ktoré ich určovalo individuálne pre každú stavbu samostatne.

Zastavovacie podmienky v regulačnom pláne sú však určené formou funkčných a priestorových regulatívov zastavania (§ 12 ods. 4), ktoré utvárajú medze, v ktorých sa vlastník pozemku pri svojom zámere zhotoviť stavbu môže pohybovať. Individualizáciu stavby navrhuje on, ale treba z verejnoprávnych hľadísk posúdiť, či je v medziach zastavovacích podmienok. Na to bude slúžiť inštitúcia posudzovania stavebného zámeru.

Posúdenie stavebného zámeru je povinné pri všetkých novostavbách, ktoré sa zhotovujú podľa stavebného povolenia (odsek 5), okrem stavieb, pri ktorých je dobrovoľné (odsek 4).

Stavebný zámer sa nevypracúva pri stavbách uvedených v odseku 3, pretože pri nich nejde o zastavovacie podmienky, lebo stavba už stojí, alebo ide o malé stavby, pri ktorých umiestnení nevznikajú podstatné škody a pri ktorých by náklady na zhotovenie a posúdenie stavebného zámeru, jeho prerokovanie a vypracovanie záväzného stanoviska boli neprimerané výsledku tejto činnosti.

Stavebný zámer posudzuje obec. Posudzovanie nie je správnym konaním jednak preto, že nie je potrebné, lebo povoľovať stavbu bude obec ako stavebný úrad, a jednak preto, aby sa neposudzoval iba na obecnom úrade z hľadiska úradníckeho, ale aby sa ním zaoberala komisia obecného zastupiteľstva, prípadne obecná rada alebo i obecné zastupiteľstvo podľa rozhodnutia obce na základe významu stavby pre obec a jej obyvateľstvo. Aj tým sa výstavba v obci dostáva pod verejnú kontrolu a opúšťa kancelárie úradníkov.

Súlad záväzného stanoviska obce a predloženého projektu stavby posúdi stavebný úrad v povoľovacom konaní. Nesúlad je dôvodom na zmenu projektu stavby i pre zamietnutie stavebnej žiadosti. Ak je nesúlad zapríčinený obcou, napr. tým, že v záväznom stanovisku je podmienka odporujúca zastavovacím podmienkam regulačného plánu, ktorej akceptovanie je následne prekážkou pri povoľovaní stavby, spôsobenú škodu je obec povinná nahradiť. Keďže nejde o občianskoprávny vzťah, ale o administratívnoprávny vzťah, treba zodpovednosť obce založiť v tomto zákone, hoci spor sa bude odohrávať už v občianskoprávnej rovine.

K § 48: Projekt stavby je komplexným riešením navrhovanej stavby. Zákon počíta na účely povoľovania stavieb, ich zhotovovania i kolaudácie iba s jedným stupňom komplexnosti a podrobnosti projektu stavby.

Projekt stavby slúži predovšetkým na povolenie stavby. Preto v ňom musí byť všetko, čo je potrebné na posúdenie stavby z verejnoprávnych hľadísk, najmä

  • súlad so zastavovacími podmienkami regulačného plánu a závermi záväzného stanoviska obce k stavebnému zámeru,
  • súlad so základnými požiadavkami na stavby v rozsahu právnych predpisov a slovenských technických noriem, ktoré tieto požiadavky detailizujú podľa druhov stavieb a ich funkčného určenia,
  • súlad so všeobecnými technickými požiadavkami na stavby vyplývajúcimi z právnych predpisov, všeobecne záväzného nariadenia obce a slovenských technických noriem,
  • súlad s rozhodnutiami, záväznými stanoviskami a vyjadreniami štátnych orgánov a iných právnických osôb, ak sú potrebné podľa osobitných predpisov.

Projekt stavby, po jeho overení stavebným úradom, ďalej slúži na zhotovenie stavby, a preto jeho obsah, skladba a stupeň podrobnosti musí umožňovať stavbu podľa neho zhotoviť. Nemusí obsahovať detaily a podrobnosti, ktoré nemajú význam na povolenie stavby. Tie sa na účely zhotovenia môžu, a to aj v súlade s podmienkami určenými v stavebnom povolení, určiť vo vykonávacom (podrobnom) projekte stavby.

Zhotoviť projekt stavby môže iba oprávnená osoba podľa § 4 a 5 zák. SNR č. 138/1992 Zb. Zákon v odseku 5 vymedzuje jej osobnú zodpovednosť vo verejnoprávnej oblasti, ktorá sa uplatňuje voči stavebnému úradu. Projektant stavby zodpovedá za projekt stavby ako celok, hoci nie všetky jeho súčasti osobne zhotovil. Napr. špeciálne činnosti vyžadujúce samostatné oprávnenia (napr. na projektovanie vyhradených technických zariadení, statický výpočet, energetické vybavenie stavieb) môžu do projektu stavby dodať iba osoby, ktoré majú takéto oprávnenie. Vymedzenie zodpovednosti projektanta stavby voči stavebnému úradu je novým prvkom navrhovaného zákona, ktorý má vzor v zahraničných úpravách. Je založený na názore, že odborné otázky sa majú riešiť na odbornej úrovni.

Zodpovednosť projektanta stavby voči vlastníkovi stavby (objednávateľovi projektu stavby) vyplýva z Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a zákona SNR č. 138/1992 Zb. a z hľadiska navrhovaného zákona je nezaujímavá. Vzťah objednávateľa projektu stavby a zhotoviteľa projektu stavby nie je verejnoprávnym vzťahom.

Odsek 6 sleduje zabezpečiť súlad medzi povinnosťami a právami zhotoviteľa projektu. Keďže projektant stavby zodpovedá samostatne za obsah a správnosť projektu stavby, a to nielen na účely povoľovania stavby, ale po celý čas, vrátane zhotovovania stavby a jej kolaudácie, musí mať právnu možnosť zabezpečiť správnosť projektu stavby po celý čas jeho použiteľnosti.

K § 49: Pri prípravných prácach sa z terajšej úpravy preberá zásada, že prípravné práce možno vykonávať až po povolení stavby. Týka sa to však iba prípravných prác určitého rozsahu, ktoré ovplyvňujú okolie alebo vytvárajú stav, ktorý sa nedá vrátiť do pôvodného stavu. Povolenie nepochybne nie je potrebné na práce, ktoré sú bez vplyvu na okolie, napr. zatlčenie vymeriavacích kolíkov na stavebnom pozemku, pokosenie trávy, odvoz odpadu a odstránenie rumovísk zo stavebného pozemku, ohradenie pozemku, skládka stavebných výrobkov, atď.

Osobitné postavenie medzi nimi majú vytyčovacie práce, pretože sú povinné a môže ich vykonávať iba oprávnená osoba, rozsiahlejšie zemné práce, pretože sa nimi zasahuje do územia a ovplyvňuje okolie (napr. znečisťuje miestna komunikácia, spôsobuje hluk stavebných strojov, zvyšuje prašnosť) a zriadenie staveniska, pretože vyžaduje právne úkony jeho umiestnenie, napojenie na miestnu komunikáciu a na prívod vody a elektriny, prípadne na verejnú kanalizáciu.

V plnom rozsahu to platí pre novostavby, menej už pre zmenu dokončenej stavby, pri ktorej nemusí byť ani vytýčenie stavby, ani zemné práce, ak nejde o prístavbu, ani zriadenie staveniska, ak ide o stavebné práce, ktoré nevyžadujú zriadenie samostatného staveniska.

Ak sa stavenisko zriaďuje mimo stavebného pozemku, ide o hnuteľnú vec a posudzuje sa podľa Občianskeho zákonníka. V zásade stačí dohoda (nájom, výpožička) s vlastníkom pozemku. Pri napojení na siete zasa dohoda s vlastníkom (správcom) siete (s elektrárňami, s vodárňami a kanalizáciami).

Nepreberá sa oprávnenie stavebného úradu povoliť použiť cudzí pozemok na zriadenie staveniska. Takéto oprávnenie nemá oporu v ústave (čl. 20 ústavy).

K § 50: Vytýčenie stavby je prvý a jeden z najdôležitejších praktických úkonov priamo na mieste budúcej stavby (novostavby alebo prístavby dokončenej stavby). Vytýčenie je možné aj z praktického hľadiska až po vydaní stavebného povolenia, pretože v ňom môžu byť uvedené podmienky ovplyvňujúce umiestnenie stavby a ním sa overuje projekt stavby, ktorý obsahuje podrobné vytyčovacie podmienky.

Vytyčovací protokol je súčasťou stavebnej dokumentácie a je potrebný na účely štátneho stavebného dohľadu a kolaudácie a následného zápisu skolaudovanej stavby do katastra nehnuteľností.

K § 51: Zákon č.50/1976 Zb. sa stavebnými prácami osobitne nezaoberá. V súlade so smernicou Európskej únie o stavebných výrobkoch z roku 1988 sa však základné požiadavky na stavby vzťahujú nielen na stavebné výrobky, ale aj na stavebné práce. Nimi sú výlučne remeselné, montážne a ďalšie odborné práce potrebné na pevné a trvalé zabudovanie stavebného výrobku do stavby. Toto vymedzenie sa tu preberá, pretože ho prevzali všetky štáty Európskej únie na základe spomenutej smernice a povinné sú to urobiť aj asociované štáty.

Požiadavky na odbornosť výkonu stavebných prác (odsek 2) sú aj verejnoprávnymi požiadavkami, a preto sa nimi navrhovaný zákon zaoberá. Tieto požiadavky sú predmetom štátneho stavebného dohľadu popri inšpekcii bezpečnosti práce, ktorej kompetencia tým nie je obmedzená.

Požiadavka, aby stavebné práce vykonával iba podnikateľ v rozsahu svojho podnikateľského oprávnenia, vyplývajúca z platného zákona (§ 44 zák. č.50/1976 Zb.) sa tu sa nepreberá preto, lebo zákon nerieši podnikateľské vzťahy a nejde o verejnoprávnu požiadavku vo vzťahu k zhotovovaniu stavby. Nedovolené podnikanie je predmetom úpravy iných zákonov. Vyžaduje sa však odborná spôsobilosť a potrebné oprávnenia podľa zákona, ktoré ju manifestuje.

Odsek 4 reaguje na skutočnosť, že slovenské technické normy prestali byť ipso facto záväzné. Ich vzťah k stavebným prácam sa preto rieši vo všeobecnosti priamo zákonom a tak budú záväzné ex lege. Aplikácia technických noriem, návodov výrobcov a obvyklých pracovných postupov je súčasťou odbornej spôsobilosti oprávnenej osoby, pretože vedomosťou o nich a schopnosťou aplikovať ich sa odlišujú od nekvalifikovanej pracovnej sily.

K § 52: Stavenisko je základným miestom zhotovovania stavby, výkonu stavebných prác a skládky stavebných výrobkov, strojov a zariadení. Z tohto dôvodu je významné, a preto aj predmetom zákonnej úpravy.

V odseku 3 sa vymedzujú základné požiadavky na stavenisko. Mimo neho sa nemôžu tam uvedené činnosti vykonávať. Je to v záujme bezpečnosti ľudí, v záujme ochrany životného prostredia i v záujme ochrany vlastníckych a iných práv susedov a iných osôb.

Odsek 4 je potrebný pre rozsiahle líniové stavby, napr. stavby diaľnice alebo plynovodu, ktoré nie je možné celkom ohradiť, ani po celej dĺžke napojiť priamo na miestnu komunikáciu a na vodovod.

Odsek 5 vymedzuje v záujme bezpečnosti na stavenisku pravidlá vstupu na stavenisko. Osobám pod písmenom a) v zásade nemožno uprieť právo vstupu na stavenisko, a preto majú právo vstupu zo zákona. Podmienka upovedomenia stavbyvedúceho o vstupe je v záujme ich bezpečnosti i bezpečnosti a plynulosti priebehu stavby.

K § 53: Stavebný denník existuje aj teraz, ale terajší zákon mu nepriznáva potrebnú dôležitosť. Navrhuje sa, aby stavebným úradom autorizovaný stavebný denník bol základným evidenčným nástrojom zhotovovania stavby. To umožní vlastníkovi stavby, štátnemu stavebnému dohľadu, osobe vykonávajúcej stavebný dozor, projektantovi stavby, autorovi diela architektonického umenia, stavbyvedúcemu a staviteľovi uplatňovať svoje práva a povinnosti, ktoré majú v priebehu výstavby. Zároveň je to aj preukazný prostriedok pri uplatňovaní zodpovednosti vyplývajúcej z porušenia povinností jednotlivých osôb pri zhotovovaní stavby.

K § 54: Stavbyvedúci je jediným zodpovedným vedúcim na stavenisku vo vzťahu k stavebnému úradu, osobe vykonávajúcej stavebný dozor a k orgánom štátneho stavebného dohľadu. Osoby zhotovujúce stavbu (majstri, robotníci, atď.) zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi (staviteľovi) v pracovnoprávnych vzťahoch a staviteľ zodpovedá objednávateľovi (vlastníkovi stavby) v občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahoch. Tieto osoby však nie sú v priamom právnom vzťahu k stavebnému úradu.

Stavbyvedúci je funkcia, ktorá musí byť na každej stavbe, ako organizátor jej zhotovovania. Musí byť aj na stavbe, ktorá sa zhotovuje na základe ohlásenia alebo aj bez potreby ohlásenia, a aj v prípade, ak staviteľom je sám vlastník stavby (stavba svojpomocou).

Podrobne monitorujeme:

Úradné dokumenty

Diaľnica D1 Prešov západ – Prešov juh - záverečné stanovisko

Záverečné stanovisko Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky číslo 1818/2018-1.8/df zo dňa 28. 2. 2018

Obchodné centrum OC FORUM Prešov - územné rozhodnutie

Rozhodnutie Mesta Prešov, č. SÚ/1850/2017-Tu zo dňa 5. 1. 2017

Rezidencia Sírius, Prešov - zrušenie územného rozhodnutia v mimoodvolacom konaní

Rozhodnutie Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Sekcia výstavby, číslo 05086/2017/SV/66253 zo dňa 22. 9. 2017.

Poznámky k zákonom

Bugár zarobí vďaka obchvatu vyše 76-tisíc. Tentoraz prenajal pozemky

Šéf vládnej strany Most-Híd Béla Bugár uzavrel s diaľničiarmi dodatok, na prenájme pozemkov zarobí...

Ako ste vnímali vyhlásenie predsedníčky Macejkovej, že s rozhodovaním o vyvlastnení počká do volieb?

Bývalý ústavný sudca Lajos Mészáros hovorí, že ak chcete byť slobodný, musíte byť...

BMW, Zhi Dou alebo Linglong. Východ čaká na megainvestície

Aj bezprostredná poloha oceliarne môže novým hráčom hrať do karát.

V Košiciach sa opäť hovorí o investícii BMW. Minister nechce konkretizovať

V priemyselnom parku pri Haniske pripravujú vyvlastnenie pozemkov.

Scenár sa opakuje. Majiteľ Machnáča už nekomunikuje, aktivisti vyzvali na jeho vyvlastnenie

Vlastník kultúrnej pamiatky nepreberá od pamiatkarov výzvy na jej opravu. Primátor Trenčianskych...

Výstavbu úseku D3 poznačil spor diaľničiarov a bývalých vlastníkov nehnuteľností

Výstavbu úseku diaľnice D3 Čadca, Bukov – Svrčinovec poznačil spor Národnej diaľničnej spoločnosti,...

V prípade nutnosti odstránenia environmentálnej záťaže by štát mohol vyvlastňovať

Ministerstvo životného prostredia chce inštitút vyvlastnenia zakotviť do geologického zákona.

Musí byť povolený výrub drevín pred vydaním územného rozhodnutia?

Stavebný úrad vydal územné rozhodnutie na stavbu na pozemku, na ktorom rastú dreviny. Moju...

Bratislavský obchvat má problém. Menší stavbári ho nechcú stavať

Necelých 60 kilometrov autostrád v okolí Bratislavy má postaviť konzorcium okolo španielskej...

Možno písomnosť doručovať do vlastných rúk, ak sa iným účastníkom doručuje len cez verejnú vyhlášku?

Na pošte som prebral stavebné povolenie doručované do vlastných rúk. Stavebný úrad však niektorým...